Prejsť na obsah

Mobily si budeme dobíjať solárnymi článkami na bunde

Organická elektronika je technológiou budúcnosti, využitie syntetických materiálov elektroniku výrazne zlacní a sprístupní pre všetkých. M. Weis tvrdí, že štát by mal špičkovým vedcom viac dôverovať a neklásť im pod nohy zbytočné byrokratické prekážky. Na Slovensku máme podľa neho nízke kritériá na získanie profesúry a študentov nič nemotivuje na to, aby dosahovali excelentné výsledky.

Zdroj: eTREND

Venujete sa organickej elektronike, ktorá sa radí medzi technológie budúcnosti. V čom spočíva jej perspektívnosť?

Organická elektronika rozširuje možnosť využitia už existujúcej elektroniky pre masy. Napríklad výroba veľkoplošných televízorov dostupných pre každého, zjednodušenie ich výroby a zlepšenie dostupnosti. Solárne články budú lacnejšie, budeme mať jednoduchšie a lacnejšie obnoviteľné zdroje energie, lacnejšie osvetlenie.

Čiže techniku by sme si mohli časom nabíjať práve zo solárnych článkov?

Jednoznačne... Jedným z problémov solárnych článkov a obnoviteľných zdrojov energie však v súčasnosti je, že sú finančne veľmi náročné...preto štát musí na obnoviteľné zdroje prispievať. Smer organickej elektroniky sa to snaží sprístupniť tak, aby to bolo bežne dostupné pre každého.

O akých veciach ešte hovoríme okrem organických solárnych článkov?

Najčastejšie sa teraz vyskytujú na trhu komerčne dostupné AMOLED displeje pre mobilné telefóny, tablety, OLED televízory.

Tieto zariadenia nielenže poskytujú lepší kontrast a zobrazenie farieb a intenzitu svetla, ale do veľkej miery šetria aj elektrickú energiu. Pri televízoroch to možno nie je také podstatné, ale pri mobilných telefónoch a iných mobilných zaradeniach vám oveľa dlhšie vydrží batéria, čo už je dnes zaujímavé pre každého.

Aký je rozdiel medzi klasickou a organickou elektronikou?

Klasická je postavená na kremíkových technológiách, na využití tuhých látok. Organická elektronika využíva polyméry, niektoré organické molekuly, ktoré v laboratóriu pripravia chemici. Všetko je syntetický materiál pripravený v skúmavke, potom sa z toho vyrábajú zariadenia.

Kremík získavame z prírody?

Áno, zväčša sa získava z prírody, je napríklad aj v piesku, ale takýto proces je veľmi energeticky náročný. Polyméry prinášajú menšiu energetickú záťaž, ale častokrát sú aj viac priateľské k životnému prostrediu.

Prečo majú rôzne odvetvia priemyslu taký záujem o organickú elektroniku a v čom im to pomôže? Spomínali ste, že sa šetria peniaze... Akú však majú organické materiály životnosť?

Životnosť je obmedzená, ale nie je to až také kritické, ako sa to niekedy prezentuje. Veľa týchto zariadení má životnosť len niekoľko rokov. V dnešnej dobe, keď je priemerná životnosť mobilného telefónu dva roky, tak nie je natoľko podstatné, že elektronika v ňom bude mať životnosť len desať rokov. Desaťročný počítač je už zastaraný natoľko, že ho musíte vymeniť, aj keby sa nepoškodil. Takže životnosť je ďaleko nad rámec toho, čo je dnes potrebné.

Ak by sme mali displej na mobile z organických materiálov, o koľko dlhšie by štandardne vydržala batéria?

Závisí to od toho, koľko ten telefón používate, na čo sa najviac spotrebuje energia. Pri veľkých displejoch ide väčšina na displej, tam môže byť úspora energie až dve tretiny.

Teda ak mi dnes mobil vydrží nabitý jeden deň, tak koľko s organickými materiálmi?

Mohol by vydržať niekoľko dní. To už je dosť podstatné.

V akom štádiu výskumu sú vedci pri týchto displejoch? Vyrábajú sa už bežne komerčne?

V tejto oblasti nie je problémom dostupnosť, ale to, že ľudia ani nevedia, že sa s tým už bežne stretávajú. Aj bežný displej na telefóne, ako je tento (ukáže na mobilný telefón na stole) má normálne organický displej.

No, ak myslíte môj telefón, tak nemám pocit, že by mi šetril energiu. Vydrží ledva jeden deň.

S týmto displejom vydrží jeden deň, keby ste mali LCD displej, tak vydrží pol dňa alebo menej. Je to aj otázka toho, ako sa zobrazuje. Vývoj ide dopredu a mení sa to. Tieto veci sa už pomerne normálne používajú, len o tom niekedy nevieme.

Takže vývoj vo vašom segmente už pokročil a výrobky sú bežne v praxi?

Oproti klasickej elektronike je podľa mňa vývoj v organickej elektronike úplne úžasný, pretože v klasickej elektronike bola najprv teória a experiment ju len doháňal. A kým ju dohnal, tak teória pokročila o kus vpred. Pri organickej elektronike boli nejaké predpoklady, vyrobilo sa zariadenie a to fungovalo. Ale neskôr sme zistili, že to funguje z úplne iných dôvodov. A teraz sme v štádiu, že vieme robiť zariadenia, ktoré síce nevieme ako, ale fungujú a je to úžasné. A teraz zisťujeme, ako fungujú.

O aké zariadenia ide?

Napríklad aj o tieto displeje. My zatiaľ nepoznáme tie procesy, tú teóriu, ako to funguje.

Čiže k nim vymýšľate teóriu?

Presne tak. A snažíme sa ich zlepšiť. Problémom však je, že ak ich chceme zlepšiť, tak im musíme aj porozumieť.

Aký je princíp práce s organickými materiálmi? Ako sa spracúvajú do hmotnej podoby?

(M. Weis ukazuje solárny organický článok, ktorý vyzerá ako plastová fólia.) Na rozdiel od bežných článkov, ktoré vkladáme do zariadení, aby im dodávali energiu, solárne články môžu byť tenké, ohybné..

Dali by sa na nich nabiť telefóny?

Dali, ale zatiaľ by to trvalo veľmi dlho. Solárne organické články sú síce menej účinné ako tie anorganické, ale zasa prinášajú obrovskú finančnú úsporu, takže za rovnakú cenu môžeme vyrobiť viac energie

Ako sa taký ohybný solárny článok v tvare fólie vyrobí?

Pri výrobe takýchto zariadení sa používajú plastové podložky. Je viacero spôsobov ako vyrobiť takéto zariadenia. Niektoré sú vhodné do laboratórnych podmienok, keď chceme mať presne kontrolované procesy, ale priemysel vyžaduje rýchle a lacné technológie. Preto priemysel tlačí výskum, aby sa robila takzvaná tlačená elektronika. Aby sme mohli použiť jednoduché atramentové tlačiarne, nanášať vrstvy organických materiálov, a tak vyrobiť zariadenie. Používame pri tom takzvané „mokré technológie".

Čiže vy najprv tú zlúčeninu rozpustíte?

Áno. Tým, že je to organický materiál, tak sa dá rozpustiť v rozpúšťadlách ako acetón či chloroform. Následne materiál nanesieme na podložku buď tlačiarenskou alebo inou technológiou a následne vyrobíme zariadenie a skúmame, ako sa správa.

Je toto ohybné zariadenie odolnejšie ako klasický solárny článok?

Ak sa opýtame, či voči rozbitiu, tak určite áno. Je to vhodné na aplikácie, napríklad ako nášivka na bundu. Nepolámalo by sa to a je to lacné. Nikto by nechcel mať na bunde našitý solárny článok, ktorý by stál stovky eur.

Našitý na bunde? Znamená to, že takto budeme fungovať v budúcnosti, že budeme mať na odeve našité fóliové solárne nabíjačky?

Myslím si, že áno. Je to určite jedna z ciest budúcnosti - mať na oblečení a taškách solárne články, cez ktoré si počas prechádzky na ulici budeme priebežne dobíjať zariadenia.

Čo konkrétne teraz vedci, ktorí sa zaoberajú organickou elektronikou, riešia najviac? Cez akú prekážku sa snažia dostať, čo najviac zefektívniť?

Aj keď je trendov viacero, tak jedným z cieľov je urobiť dostatočne rýchlu elektroniku na báze organických materiálov určenú na bezkontaktné čítanie kariet. Predstavte si, že si v kníhkupectve kupujete knihu. Je v nej taká nálepka s anténkou, aby ju vedela pokladnica načítať, mávne sa nad pokladnicou a načíta sa cena. Bohužiaľ, cena tejto nálepky je stále vysoká, preto je možné použiť to len na drahé produkty. Keby ste si kupovali škatuľu mlieka, tak by pravdepodobne zdvojnásobila jej cenu, takže to vôbec nemá význam. Preto musíme používať v obchode čiarové kódy. Ale ak by sme to vedeli vyrobiť z organických materiálov a cena takej bezkontaktnej nálepky by bola napríklad jeden cent, tak to môžeme dať na každý výrobok v obchode. A nemusíme načítavať jednotlivé výrobky jeden za druhým a už len prejdeme pokladnicou a všetko sa naraz načíta.

Toto sa teraz snažíte vyriešiť?

Áno.

Rieši to ešte niekto iný vo svete?

Túto problematiku riešia viacerí, je to dosť horúca téma. Nie je ale jediná. Trendov je viac - solárne články, urobiť nielen OLED obrazovky, ale aj svietidlá do domácnosti

Kedysi ste spomínali, že sa so svojím tímom zaoberáte odevom, ktorý by sledoval, či nie je človek dehydrovaný. Ešte stále to skúmate?

Áno, stále robíme na senzoroch, ktoré by mali priniesť výhodu väčšej biokompatibility, ako aj ohybnosti. Ale príliš veľa senzorov, ktoré by mal človek so sebou nosiť napríklad kvôli dlhodobému monitoringu, nie je vhodných na dlhodobé nosenie. Dráždia pokožku, sú tvrdé, nepriľnú, merania nie sú spoľahlivé. Takýto odev by pomohol aj v prípadoch, keď je potrebné dlhodobo sledovať, či nedochádza k poruchám srdcového rytmu alebo dehydratácii.

Ako by taký odev vyzeral? Senzory by sa do neho vtkali?

Jedna vec sú laboratórne postupy, iná bude priemyselná výroba. Priemyselne sa to musí robiť tak, že sa to vtká to tkaniny a tie vlákna budú mať dané vlastnosti. Viaceré tímy vo svete pracujú na výrobe látok, v ktorých budú vlákna z vodivých polymérov. My sa zatiaľ nevenujeme tkaninám, ale trochu väčším systémom, aby sme mohli vytvoriť senzorický monitorovací systém.

Kedy by sa to mohlo dostať do výroby?

V súčasnosti sú dostupné niektoré prvky, ktoré robia malé spoločnosti, ktoré sa oddelili od výskumných centier či univerzít. Ale zatiaľ s tým neprišli na trh. Nevedno, kedy s tým prídu, odhadujem to na dva až tri roky.

Veľa sa hovorí o ohybných displejoch. Kedy budú samozrejmosťou?

Často dostávam otázku, či vôbec potrebujeme ohybný displej. Ľudia tvrdia, že si ho nechcú rolovať a vložiť do vrecka. Ale existujú oveľa jednoduchšie dôvody, prečo mať ohybný displej. Približne dve tretiny mobilných telefónov, ktoré idú do servisu, tam skončia pre rozbitie obrazovky. Človeku spadne na zem telefón, displej sa rozbije. Keby bol ohybný, tak by stačilo, keby sa len máličko ohol jedným smerom a späť a nerozbil by sa. Bol by mierne plastický. To je najjednoduchšia aplikácia ohybných displejov, čo by ocenili ľudia v každodennom živote. Už sa začínajú objavovať na trhu. Zatiaľ najväčšou výzvou pre ohybné displeje však nie je ich príprava, ale predĺženie životnosti.

Aj vy máte niekoľko patentov. Čo ste si nechali patentovať?

Všetky patenty a vedecké práce robím pod hlavičkou inštitúcie, pre ktorú pracujem. Teraz je to univerzita. Aj patenty sú pod hlavičkou univerzity.

Na čo ste prišli?

Patenty sa týkajú technologických procesov, ktoré sú vhodné pre organickú elektroniku. Ako využiť niektoré postupy na prípravu funkčných vrstiev v organickej elektronike, aby sa predĺžila životnosť, aby sa zlepšili vlastnosti.

Dajú sa takéto patenty predať?

Určite sa dajú predať. Problém je v tom, že sú to slovenské patenty. Na európske patenty často nemáme dosť peňazí.

Koľko stojí registrácia európskeho patentu?

Je to na úrovni tisícov až desiatok tisíc eur ročne. V súčasnosti to nemá význam. Aj vo svete často vidíme, že patenty, hoci sú už vytvorené, tak sú možnosti, ako ich obísť a treba sa súdiť. Pre malé inštitúcie to nemá význam.

Mne z toho vyplýva, že keď slovenský vedec na niečo príde, tak si to skôr zaregistruje kvôli prestíži ako kvôli komerčnému využitiu.

Áno. Komerčné využitie je v súčasnosti veľmi obmedzené. Ak by som chcel patent skomerčniť, tak by bolo jednoduchšie podať si ho na medzinárodnej úrovni spolu s nejakou spoločnosťou, ktorá zaplatí všetko a bude dohliadať na dodržiavanie patentových práv.

Pôsobíte na škole, ste docent. Spomínali ste, že na Slovensku máme veľmi nízko nastavené kritériá na získanie profesúry. Môžem sa opýtať, koľko máte rokov?

Teraz mám 35 rokov.

Kedy odhadujete, že si urobíte profesúru, keďže to nie je na Slovensku také zložité?

S akademickým procesom som začal neskoro, ale predpokladám, že profesúru si urobím o rok.

Prečo sú podľa vás kritériá nastavené tak nízko?

Možno máme na Slovensku len príliš malé ambície a je to tiež tým, že máme demokratický systém v rozhodovaní a rozhoduje väčšina. Ak je väčšina priemer, tak sa zvolia priemerné kritériá. Nebudeme žiadať kvalitu, lebo by sme sami seba obmedzovali.

Motivovalo by vás mať pri získavaní profesúry vyššie kritériá?

Určite by som bol veľmi rád, lebo, bohužiaľ, väčšinu tých vedeckých kritérií som splnil pred mnohými rokmi. Jediné, čo ma teraz obmedzuje, je skôr časové kritérium. Lebo máme tu časové lehoty, nejakú dobu medzi docentúrou a profesúrou, musím čakať.

Ak by ste nemuseli čakať?

Už by som mal profesúru dávno.

Cítite sa dostatočne ohodnotený?

Ohodnotenie má veľa špecifík. Ak sa bavíme iba o finančnom ohodnotení, tak by som sa zo zahraničia nikdy nemal vrátiť. Tam človek dostane niekoľkonásobne viac.

Čo vás prilákalo späť na Slovensko?

Pre mňa je oveľa dôležitejšia možnosť presadiť sa, robiť svoj vlastný výskum a byť akceptovaný zahraničím. Nemusím byť profesor na Slovensku, mne stačí, že ma za profesora berú všade na svete.

Hovorili ste mi, že teraz už budete jazdiť menej do zahraničia, lebo by ste si chceli zriadiť vlastné laboratórium. Čo je to za projekt?

Chcel by som vytvoriť výskumnú skupinu, ktorá sa bude zaoberať štúdiom organickej elektroniky, vychovať nových výskumníkov, vytvoriť nový vedecký smer na Slovensku. Slovensko je malé, je nás málo. Ľudí, čo robia v tejto oblasti, je ešte menej. Nemôžem tak ľahko získať spolupracovníkov zo zahraničia, tak si ich musím sám vychovávať.

Je to aj jeden z dôvodov, prečo ste sa vrátili na Slovensko?

Jednoznačne...

Čo potrebuje vedec na vytvorenie vlastnej výskumnej skupiny? Napísať projekt, požiadať o grant? Požiadať o peniaze zo súkromnej sféry? Ako funguje rozdeľovanie grantov na Slovensku?

Bohužiaľ, rozdeľovanie grantov na Slovensku nie je vždy také jednoduché a transparentné ako by malo byť. Ja som najprv získal výskumný projekt v Japonsku, potom na európskej úrovni, až neskôr sa mi podarilo získať peniaze na Slovensku. Slovenské projekty sú oveľa komplikovanejšie ako tie v zahraničí alebo Európe.

Takže kto získa na Slovensku grant, je „pán"?

Na Slovensku určite áno.

Na koľko odhadujete celý administratívny proces?

Musíme hovoriť o zariadeniach a ľuďoch. Získať dobré zariadenia je oveľa jednoduchšie ako získať dobrých ľudí. Zariadenia sa dajú kúpiť za nejaký čas, ak získate grant a ten sa dá získať, ak máte niečo za sebou a výsledky. Ale získať dobrých ľudí je oveľa komplikovanejšie. Tam ide často o veľkú náhodu a šťastie.

Koľko to trvá v zahraničí?

S kvalitnými ľuďmi je všade problém, vždy to trvá niekoľko rokov, kým sa nájdu ľudia, vytvoria sa podmienky. Na škole som štyri roky a stále sa len snažím vytvoriť základ nejakého vedeckého kolektívu.

Akí sú slovenskí študenti u vás na škole, ak ich porovnáte s tými v Japonsku, kde ste pôsobili?

Nie je vždy úplne pravda, že zahraničné univerzity sú lepšie ako tie u nás. Je to podobné, ako hovoriť o priemernej teplote pacienta v nemocnici. Určite nájdete nejaké číslo, ale to číslo prakticky o ničom nevypovedá. Na každej škole nájdete veľmi dobrých, priemerných aj veľmi zlých študentov. Tí veľmi dobrí aj z priemernej univerzity môžu byť porovnateľní so študentami z nejakej lepšej univerzity. Ak si to človek pretriedi a vyberie si lepších, tak s tým nie je problém. Oveľa dôležitejší ako schopnosti študentov, je záujem. Ak má človek záujem, tak sa doučí čokoľvek. Ak je bez záujmu, môže byť inteligentný ako chce, ale nemá výsledky.

Do akej miery je slovenský vysokoškolský systém motivujúci pre študenta, aby chcel byť vynikajúci a špičkový, v porovnaní so zahraničím?

Musím, bohužiaľ, konštatovať, že naši študenti vôbec nie sú motivovaní, aby sa snažili byť lepší, kvalitnejší. Ani naši zamestnávatelia neveria naším školám a nežiadajú, aby z nich vychádzali lepší študenti. Tak sa ani študenti potom nemusia snažiť. Viac by mali tlačiť zamestnávatelia i štát a podporovať lepších, dávať im štipendiá. Ak na to nie sú peniaze, tak možno zaviesť nejaké poplatky za štúdium. Ale urobiť to tak, aby minimálne to školné išlo naspäť do školstva tým lepším študentom, nech sú motivovaní.

V princípe teda nie ste proti platenému školstvu. Myslíte, že čiastočným spoplatnením by sa dostávali na školy kvalitnejší ľudia?

To nie je vždy zaručené, ale ľudia by mali mať nejaký pocit zodpovednosti za svoje rozhodnutia. Ak sa mladý človek rozhodne študovať a berie to iba ako odklad času pred prácou, tak je to nesprávne. Áno, som za mierne spoplatnenie, ale len ak sa zaručí, že každý študent môže dostať nejakú študentskú pôžičku. Aby sa zabezpečilo, že to nebude otázka jeho sociálnych pomerov. Nech má každý rovnaké šance a nech je tam istá dávka zodpovednosti a nech sú tí lepší výrazne ohodnotení.

V súčasnosti sa snažíme študentov podporovať z vedeckých grantov ako vedeckú pomocnú silu v laboratóriách, platíme ich z vedeckých projektov a snažíme sa nahradiť štát tam, kde by on mal slúžiť.

Ste hrdý na to, že ste vedec?

Samozrejme, že som na to hrdý.

Viac na Slovensku alebo viac v zahraničí?

Ja som na to hrdý všade, ale ohodnotenie dostávam len v zahraničí. U nás stále prevláda pocit, a často aj oprávnený, že veda na Slovensku je zbytočná a nič, čo sa tu robí, nemá význam a opodstatnenie. Je pravda, že väčšina výskumu, ktorý sa na Slovensku robí, sa nedá poriadne uplatniť.

Prečo?

V minulosti bolo na Slovensku oveľa viac priemyslu, pre ktorý mohla veda pracovať. Ak nemáme priemysel, naša veda si musí hľadať svojich odberateľov v zahraničí. Presadiť aplikovaný výskum na Slovensku je oveľa komplikovanejšie.

Čo by ste z Japonska určite prebrali na Slovensko do nášho systému?

Dôveru. V Japonsku aj v iných krajinách v zahraničí sa oveľa viac dôveruje rozhodnutiu zodpovedných ľudí, profesorov. Ak agentúra štátu dá nejakému profesorovi peniaze na riešenie projektu, tak mu rozviaže ruky a povie mu, že tie peniaze môže využiť pomerne voľne a nie je natoľko zviazaný byrokraciou. U nás sa apriori pozerá na každého zamestnanca verejnej správy, a teda aj na učiteľov a profesorov, že sa snažia okradnúť štát, spoločnosť, zneužiť verejné financie. A takto sa práca stáva oveľa komplikovanejšia a máme sťažené podmienky aj na prevádzku - nákup chemikálií, komplikovaný byrokratický proces, ktorý nás zdržiava. Je rozdiel, keď sa kupuje papier do tlačiarne a keď sa kupuje špeciálna chemikália, kde potrebujeme nejaký stupeň čistoty a presne od konkrétnej spoločnosti.

Nebodaj aj od vás chcú, aby ste išli cez elektronické trhovisko?

Presne tak. Jednoznačne.

Máme na Slovensku príliš veľa byrokracie?

Áno, sme malá krajina, skoro všetko, čo kupujeme, ide zo zahraničia. Zahraniční výrobcovia nevedia splniť podmienky, ktoré sa u nás kladú na verejné obstarávanie. Musíme kupovať cez lokálnych distribútorov, čo neúmerne zvyšuje cenu a je to obrovské mrhanie peňazí. Je oveľa väčšie, ako keby nám rozviazali ruky a dali možnosť konať voľnejšie, ale zodpovedne.

Cítite pri svojej práci podporu univerzity? Vychádza vám v ústrety?

Áno, nemôžem sa sťažovať, že by nás potláčali. Aj pre školu je výhodné, keď sa tam robí veda a výskum, lebo z každého projektu si škola odoberá prostriedky na svoj chod, takže má z toho svoj podiel. Aj keď tá podpora často býva len slovného charakteru.

Peniaze na výskum si zháňate výhradne cez granty?

Keďže máme výskum, ktorý je základného charakteru a nemá priame využitie v priemysle, je to hlavne cez grantové agentúry, domáce aj medzinárodné. Priemysel očakáva návratnosť v priebehu roka, dvoch. Nie je problém dostať od podnikov veľa peňazí, ale chcú návratnosť do roka, čo je komplikované až nemožné.

Koľko trvá napísať kvalitný projekt?

Projekty sú aj menšie aj veľké. Pri malých, kde sú peniaze na úrovni 10-tisíc eur ročne, je potrebné tráviť niekoľko týždňov - mesiac času. Veľký medzinárodný projekt je práca viacerých ľudí na niekoľko mesiacov. To, že človek stále musí žiadať o granty, nás zdržiava a peniaze, ktoré na Slovensku dávajú na projekty, na výskum nepostačujú. Takže musíme žiadať o viacero grantov, aby sme utiahli jeden výskumný smer.

Ako by ste si predstavovali ideálnu podporu štátu vede?

Mechanizmus je u nás i v zahraničí podobný - cez grantové agentúry, ktoré vypisujú výzvy. Štát by sa mal skôr rozhodnúť, či bude podporovať všetky smerovania výskumu, alebo len vybrané smerovania, ktoré sú perspektívne a kde sa to dá dotiahnuť až do konca. Je na zvážení celej spoločnosti, či máme dostatok peňazí, aby sme financovali všetky smerovania výskumu, ktoré sa u nás robia. To je v súčasnosti jediný problém.

Na čom aktuálne pracujete?

Máme naraz rozbehnutých niekoľko výskumov. Väčšina z nich sa zameriava na vytvorenie vybraných technologických postupov a následné merania obvodov organickej elektroniky - skladanie jednotlivých prvokov tranzistorov do väčších celkov, vytvorenie komplexnejších systémov elektronických obvodov.

Darí sa vám?

Máme prvé sľubné výsledky. Posledných pár dní sme robili obvody z organickej elektroniky, teraz sa snažíme porozumieť im, takže sme v štádiu vývoja.

Keď si zložíte vlastný tím, na čo by ste sa chceli špecializovať?

Nedá sa robiť vo viacerých oblastiach naraz. Keď k nám prídu bakalári, tak začínajú s organickými elektroluminiscenčnými diódami - OLED, lebo je také názorné a vábivé vyrobiť si svetielko. Tým pritiahneme študentov. Ale to už je dostatočne preskúmané. Následne sa viac zameriavame na organické tranzistory, urobiť riadiacu elektroniku z organických materiálov a týmto smerom chceme aj pokračovať.

| Zuzana Devera | © 2016 News and Media Holding