Oceán bez odpadu? Vízia projektu Ôsmy kontinent
Tento prototyp je úspechom našej absolventky Lenky Petrákovej, ktorá zaň získala ocenenie Grand Prix Award 2020 za morskú architektúru a inovácie od nadácie francúzskeho architekta Jacquesa Rougerieho. Projekt okrem toho získal aj cenu Render roka 2020 - ocenenie riaditeľov. Jeho autorka v súčasnosti pracuje v ateliéri Zaha Hadid Architects v Londýne.
Pani Petráková, začnime samotným prototypom. Na akom princípe by čistil oceán a čo vás pri jeho tvorbe inšpirovalo?
S týmto projektom som začala ešte počas štúdia na Vysokej škole úžitkového umenia vo Viedni, ide o niekoľkomesačnú prácu. Na začiatku som bola inšpirovaná dynamickou deformáciou plochy, vytváraním objektov odvodených od pretekania vody, neskôr ma fascinovali telá morských živočíchov. Toto abstraktné tvaroslovie bolo ďalej rozvíjané na základe požiadaviek programu a systému, ktorý bol pre plávajúcu stanicu veľmi dôležitý pre zaistenie jej sebestačnosti.
Bude teda sebestačná?
Bude. Prírodné sily budú ovplyvňovať jej pohyb a polohu, ako aj jej vnútorné prostredie. Podmienkou tej sebestačnosti je, aby jej prvky spolupracovali a optimalizovali zdroj energie.
Z koľkých častí sa stanica skladá?
Tých hlavných je päť. Sú to bariéry, ktoré slúžia na zber odpadu a zisk prílivovej energie, ďalej zberač, v ktorom sa odpad triedi, recykluje a skladuje, potom výskumné a vzdelávacie centrum na štúdium a prezentáciu čoraz viac znepokojujúcich problémov vodného prostredia. Ďalej skleníky, v ktorých sa pestujú rastliny a voda sa zbavuje soli, a napokon obytné a verejné priestory (podmorská vyhliadková platforma). Každá z hlavných častí je vyvinutá na základe požadovaných charakteristík prostredia a programu, ktorý vykonáva.
Podľa čoho vznikol názov?
Podľa veľkej odpadkovej škvrny v Pacifickom oceáne, ktorá sa kvôli svojej rozlohe prezýva ôsmy kontinent. Z hľadiska umiestnenia som uvažovala práve o tejto lokalite, a teda projekt prebral toto meno.
Čo sa bude diať s odpadom, ktorý vyzbiera? Prevezie sa na pevninu a potom zničí, prípadne sa aspoň jeho časť bude dať nejako využiť?
Časť odpadu by sa mala spracovávať, teda triediť a recyklovať, na samotnej stanici. Materiál by mohol byť využívaný pre potreby posádky. Veľká väčšina by sa však prevážala na pevninu na recykláciu.
Poďme k cene, ktorú ste za svoj prototyp získali. Čo pre vás znamená?
Grand Prix cena na morskú architektúru a inovácie je každoročne odovzdávaná Nadáciou Jacquesa Rougerieho mladým dizajnérom, architektom, výskumníkom, ktorí sa snažia navrhovať riešenia pre súčasné kritické problémy nášho životného prostredia. Je pre mňa cťou byť považovaná za súčasť takejto generácie, odhodlanej budovať lepšie zajtrajšky. Minulý rok sa do súťaže zapojilo 1 692 účastníkov, takže konkurencia bola veľká.
Kedy by sa Ôsmy kontinent mohol dostať "do prevádzky"?
Čakajú ho ešte roky vývoja, testovania a následnej výstavby za predpokladu, že sa naň podarí získať financie. Takže o konkrétnych termínoch sa zatiaľ hovoriť nedá.
Poďme k vašej práci v ateliéri Zaha Hadid Architects v Londýne, ktorý je snom mnohých architektov. Ako sa vám podarilo dostať sa na také prestížne miesto?
Je to tvrdá práca, ktorá sa, samozrejme, získaním postu nekončí. Vyštudovala som niekoľko univerzít, počas letných období som stážovala vždy, keď to bolo možné, zúčastňovala som sa na všetkých možných workshopoch, aby som na sebe čo najviac pracovala. Treba povedať, že v samotnej práci to nikdy nie je iba o tom, koľko spravíte počas pracovnej doby. Stále sa vzdelávam v ďalších programoch, minulý rok som dokončila PART 3 kurz, ktorý je v Británii potrebný na registráciu architekta a musíte tam zložiť skúšky z manažmentu či legislatívy. Aj v rámci kancelárie som spolupracovala na softvérových kurzoch pre mladšie ročníky. Takže kontinuálne vzdelanie je veľmi dôležité.
Opíšte nám život a prácu v Zaha Hadid Architects. Čo konkrétne v ňom máte na starosti?
Práca je tam naozaj úžasná, človek má možnosť kooperovať na medzinárodných projektoch, spoznávať rôzne kultúry a ich nároky na dizajn a koncipovanie priestoru. Taktiež spolupracujeme s konzultantmi, ktorí sú lídrami vo svojich odboroch a pomáhajú nám docieliť unikátny dizajn a technologické prevedenie. Moja práca je rôznorodá od počiatočných hmotových štúdií cez detailné spracovanie dizajnu, optimalizovanie fasád či interiérové návrhy až po technické koordinovanie.
Poznali ste nebohú Zahu Hadid osobne? Aká bola?
Mala som šancu ju párkrát stretnúť, ale bližšie sme sa, bohužiaľ, nepoznali. Bola to úžasná, inšpiratívna osoba, na škole bola pri kritikách vždy veľmi priama, vyžadovala excelentnosť, nový pohľad na problematiku a jej odporúčania študentom vždy kládli dôraz na užívateľa.
Poďme teraz k vášmu štúdiu u nás na STU. Ako si naň spomínate?
Veľmi som si ho užila. Najmä bakalársky stupeň na Fakulte architektúry a Stavebnej fakulte mi dal pevné základy, na ktorých som mohla ďalej stavať na ktorejkoľvek univerzite v zahraničí či neskôr v práci. Stretla som tu neúrekom úžasných pedagógov, ktorí ma postrčili, podržali a dali mi šancu rozvíjať niekedy aj nie úplne klasické projekty, či už prof. Ing. arch. Vladimír Šimkovič, PhD., Ing. Erik Jakeš, PhD., doc. Ing. arch. Danica Končeková, PhD., Ing. arch. Zuzana Nádaská, PhD., Ing. arch. Jozef Bátor, PhD. Im a mnohým ďalším, ktorí mi vštiepili technické základy, vďačím za to, akým architektom som dnes.
Vaše ďalšie kroky viedli do Viedne a Los Angeles. Ako by ste porovnali štúdium u nás a u nich? Čo by sme sa navzájom mohli od seba naučiť?
Strávila som rok na Technickej univerzite vo Viedni a tam by som veľký rozdiel vo výučbe a prístupe nevidela. Štúdio Haniho Rashida vo Viedni bolo skvelé, riešenia sa hľadali cez diskusiu, podporovali tam tímovú prácu, osobnostný rozvoj a človek mal šancu hľadať seba samého, svoj vlastný dizajnový jazyk. V SCI-Arc v Los Angeles boli ateliéry zamerané na tézy pedagógov o ich štýle tvorby a študenti na nich pracovali ako kolektív. Zaujímavé bolo, že daná ateliérová tvorba sa nezačínala akoby zadaním aktuálneho semestra, ale odvíjala sa od predošlého vývoja témy či formálneho jazyka predošlých študentov. Bolo veľmi zaujímavé sledovať, čo sa dá takýmto skupinovým nasadením dosiahnuť. Čo však mali SCI-Arc a Štúdio Haniho Rashida spoločné, bolo, že vyžadovali, aby študenti boli každý deň minimálne osem hodín prítomní v ateliéroch. Bol im poskytnutý pracovný stôl a priestor na tvorbu. Človek tak bol neustále v škole a na prednášky si odbehol počas svojej práce v ateliéri či na iných zadaniach. Toto mi na Slovensku trocha chýbalo a viem, že je to síce náročné na priestor, ale vzťah študenta k univerzite a jeho zážitok zo štúdia je tým pádom iný.
A bolo niečo, na čo ste boli zvyknutá u nás a v zahraničí to riešili inak?
Áno, štruktúra práce. Na STU je systémovosť, sú jasné požiadavky, termíny, obsah zadania. Na Vysokej škole úžitkového umenia či SCI-Arc to tak nebolo – obsah záverečného odovzdania sa často menil a prispôsoboval aktuálnemu štádiu projektu a jeho potrebe.
Vždy ste chceli byť architektkou?
Keď som bola mladšia, pohrávala som sa s myšlienkou byť maliarkou; maľovanie ma vábilo kvôli možnosti rozpovedať príbehy, ktoré by inak zostali ukryté. Ale nakoniec u mňa zvíťazila architektúra pre moju fascináciu technológiou a pre chuť budovať niečo prospešné pre ďalšie generácie.
A keby ste si mali zvoliť teraz, vybrali by ste si svoje povolanie znova?
Určite áno. Architektúru neberiem iba ako povolanie, ale ako poslanie. Máme šancu formovať priestor, ovplyvňovať ľudí, zlepšovať ich životy. Cez naše návrhy sa vieme vyjadrovať k environmentálnym, politickým, sociálno–ekonomickým témam a prispievať k dôležitým diskusiám. Naše návrhy tu ostanú roky, a preto by mali byť nielen chvíľkovým prvkom priestoru, ale mementom doby, súčasného vývoja a inšpiráciou pre ďalšie generácie.
Máte v pláne vrátiť sa raz žiť a pracovať na Slovensko? Sú tu projekty, ktoré by vás dokázali osloviť?
Uvidíme, čo život prinesie, takéto dlhodobé plány som si prestala robiť. Ale keď sa pýtate na tie projekty – my by sme na Slovensku mohli urobiť toľko úžasných vecí – Európsku prestupnú stanicu, čistiarne na riekach a jazerách, mohli by sme zrekonštruovať naše nádherné hrady, zámky, kaštiele, kúpele a technické pamiatky, vybudovať rekreačné areály napríklad na Devínskej Kobyle či prebudovať naše nemocnice a univerzity. Takže áno, určite by tu bolo veľa zmysluplných projektov, ktoré by ma vedeli zaujať.
Prezraďte nám ešte čo-to z vášho súkromného života. Akým záľubám sa venujete vo voľnom čase?
Momentálne Ôsmemu kontinentu :-). Ale vo všeobecnosti rada chodím do galérií a spoznávam nových umelcov. Takisto mám záľubu v dlhých prechádzkach, je to taká moja meditácia. Pred koronakrízou som veľa cestovala, rada spoznávam nové kultúry, jedlo, nové miesta a architektúru. Uvidíme, kedy to bude opäť možné.
Text: Katarína Macková
Foto: archív respondentky