Len s individualitou si dobrý architekt nevystačí
Nutnosťou je schopnosť spolupráce, koordinácie nielen v tíme architektov, ale aj iných profesií. A absolútnou alfou a omegou je schopnosť komunikovať, zdôvodňovať a počúvať, hovorí profesorka architektúry Ľubica Vitková. V súčasnosti je zároveň aj prorektorkou pre propagáciu a zahraničie.
Pani prorektorka, začnime vaším výberom povolania. Mali ste konkrétny moment, kedy ste sa rozhodli, že budete architektkou?
U mňa to vyplynulo z rodinného prostredia; moja mama je v tomto povolaní celý život. V podstate som vyrastala popri tom, ako sa doma vytvárali štúdie a projekty, aj naše letá boli vždy o architektúre a o cestách za ňou. Samozrejme, s patričným odborným výkladom. V mojom rodičovskom byte stále máme rodinnú knižnicu zameranú na túto oblasť.
Mať rodiča vo svojom odbore... je to výhoda, alebo nevýhoda?
Veľká výhoda, najmä v začiatkoch. Čo sa moji spolužiaci museli prácne učiť, tým som doma automaticky prešla, a veľmi mi pomohla aj prirodzená báza základných vedomostí, ktorú som vďaka tomu mala.
A ako ste si vyberali smerovanie v rámci architektúry?
Už počas štúdia ma veľmi oslovila problematika urbanizmu, tvorby a fungovania mesta; tu hneď na úvod poviem, že jeho čaro je v tom, že je ho potrebné vnímať vo všetkých mierkach aj širších súvislostiach.
Akých?
Globálnych, regionálnych... takisto treba vnímať nielen úroveň mesta ako celku, ale aj jeho častí. Samotnú mierku architektúry musíte stále vidieť ako integrálnu súčasť urbanizmu s veľmi dôležitou úlohou. Urbanizmus ako taký vytvára základné pravidlá architektúry pre jednotlivé budovy a ich miesto.
Na princípe nejakej „rámcovej zmluvy“?
Dá sa to aj tak povedať (smiech). Územný plán je legislatívne ukotvenie a schválenie návrhu, predovšetkým cez regulačný plán; cez ten regulujeme priestorové vzťahy, vymedzenie ulíc, námestí, blokov, parkov, v rámci regulácie stanovujeme pravidlá pre hmotovo-priestorovú štruktúru, jej intenzitu, funkciu, parametre verejných priestorov, objektov.
Do akej miery sa architekt zaoberá detailami? Dajme tomu lampami alebo mobiliárom? Čo už nechávate na staviteľa?
Úlohou architekta sú aj takéto „detaily“, neriešia sa ale v rámci územných plánov. V nich sa reguluje aktívny parter, zóny v rámci verejného priestoru, línie stromoradí a podobne. Umiestnenie mobiliáru, jeho forma sa riešia v rámci projektov verejného priestoru; navrhuje sa buď originálny, alebo sa siaha po katalógových typoch. V zahraničí sú mestá, kde sa usilujú, aby bol mobiliár preň charakteristický. Mnohé vyberajú a využívajú typové prvky; v tomto smere sú veľmi racionálne napríklad nemecké mestá. Naopak vo Francúzsku vidíme často originálny mobiliár, ktorým sa odlišujú a robia ho osobitým. Mimochodom, riešenie verejných priestorov je jedným z dôležitých zadaní architektov, preto to je i na Fakulte architektúry a dizajnu STU jedna z tém záverečných bakalárskych prác.
Keď sme pri Francúzoch. Aký máte ako architektka názor na pyramídu oproti Louvru?
Podľa mňa ide o majstrovský prístup v duchu zvládnutia na jednej strane prevádzky významného komplexu a na druhej strane prístupu včlenenia novotvaru do historickej štruktúry a priznania podzemia, ktoré daná pyramída osvetľuje. Je to zaujímavý začiatok takzvaného veľkého parížskeho diametra, kde sú v istom geometrickom kroku na hlavnej parížskej osi – v geometrickom rytme – rôzne architektonické prvky; spomínaná pyramída, Malý víťazný oblúk v parku Tuileries, obelisk na Námestí Svornosti, Víťazný oblúk či Veľký oblúk v Defance.
Poďme sa teraz pozrieť na vaše pôsobenie v Projektovom ústave obchodu a cestovného ruchu. Ako si naň spomínate?
Bolo to úžasné obdobie; spätne sa naň pozerám ako na najprirodzenejšie pokračovanie môjho vzdelávania. Mala som veľké šťastie na svojich šéfov a skvelých kolegov, ktorí ma radi a ochotne zasväcovali do projektovej činnosti a všetkých súvisiacich náležitostí.
