Architektúra má byť priateľská voči životnému prostrediu

Architektúra má byť priateľská voči životnému prostrediu

Určite nebude mať efekt, keď si postavíte superúsporný rodinný dom, ale následne jazdíte dvadsať kilometrov do práce a späť a prispievate tým k znečisteniu ovzdušia, hovorí profesor z Ústavu experimentálnej a ekologickej architektúry z Fakulty architektúry STU Robert Špaček.

Pán profesor, kedy ste sa rozhodli pre architektúru? Čo vás inšpirovalo?
V druhom ročníku na esvéeške - Strednej všeobecnovzdelávacej škole som ešte nevedel, akým smerom pôjdem. Uvažoval som o chémii; potom som však začal vnímať veci okolo seba cez knihy o umení, ktoré nakupovala moja mama, a začal sa mi otvárať iný svet. Okrem toho som bol fanatik do deskriptívnej geometrie. Aj keď dnešní mladí ľudia by mi už možno ani neverili, že deskriptívna geometria mohla byť cieľom fanatického obdivu (smiech). Keď som však napokon zakotvil pri architektúre, musím povedať, že môj vzťah k nej sa mi veľmi zišiel.

Ako ste sa pripravovali na štúdium?
Začal som aktívnejšie kresliť asi tak rok predtým, ako som sa prihlásil na odbor architektúra na Stavebnej fakulte SVŠT, a následne som urobil prijímačky. Avšak v tom období boli rôzne peripetie: urobili sme skúšky, dostali sme vyrozumenie o prijatí a po dvoch týždňoch nám napísali, že vlastne prijatí nie sme. Že môžeme začať študovať, ale prvý semester budeme spolu s kolegami z iných odborov. Budeme chodiť na kreslenie a po prvom semestri nás buď prijmú znova, alebo neprijmú.

To muselo nahnevať...
...samozrejme. Aj keď z dnešného pohľadu sa to javí ako celkom užitočný postup, lebo na prijímačkách sú ľudia v strese a ide o krátkodobý úkon, zatiaľ čo za jeden celý semester sa dá všeličo zistiť a naučiť. Ale vtedy sme sa cítili ukrivdení.

Ktorý bol váš obľúbený predmet počas štúdia?
Toto je ťažká otázka, lebo iba jeden menovať neviem. Zo začiatku išlo o tie, ktoré súviseli s výtvarnou grafikou, s kompozíciou. To vyučujeme aj dnes; kompozícia sa u nás začínala v ploche jednoduchými útvarmi, dnes sa viac presťahovala do priestoru. Tiež som mal rád ateliérovú tvorbu, lebo v nej sa všetko naučené spájalo dohromady. No a samozrejme tú deskriptívnu geometriu J.

Poďme teraz k ekologickej a experimentálnej architektúre, ktorou sa zaoberáte. Ako je možné implementovať ekologický rozmer v okamihu navrhovania ešte neexistujúceho objektu?
Tak teraz ste mi dali úlohu zhrnúť v krátkom čase obsah niekoľkých minulých i budúcich konferencií (smiech). S kolegami sme sa ešte v minulom storočí začali pokúšať o harmonizáciu vzťahu architektúry a prostredia, a to v rámci katedry, ktorá sa z dnešného pohľadu môže zdať zvláštna – išlo o Katedru priemyselných a poľnohospodárskych budov, kde som začal pôsobiť. Už vtedy bolo jasné, že priemyselné budovy spôsobujú životnému prostrediu problémy a poľnohospodárske sú zasa vždy v kontakte so živou prírodou. Keď sa koncom roka 1989 začali veci meniť, začiatkom roka 1990 ma z dôvodov, ktorým som doteraz celkom neporozumel, zvolili za dekana (smiech). A rozhodli sme sa ísť na veci inak.

V akom zmysle?
Začali sme meniť organizačnú štruktúru fakulty a pracovísk, založili sme spolu s kolegom J. Kepplom Katedru ekologicky viazanej tvorby. Tam sme začali systematizovať čiastkové skúsenosti z predchádzajúceho obdobia, kedy sme niektoré projekty riešili vyslovene ako dobrodružstvo a osobný záujem. Celkovo to však chcelo systematizáciu a napokon sa ukázalo, že sme urobili dobre, lebo medzi európskymi školami architektúry sme získali niekoľkoročný náskok.

Je tu však aj ďalšia vec, ktorá vyznie trocha alibisticky, ale treba povedať, že vzťah medzi architektúrou a ekológiou je mnohovrstvový, vyžaduje si rad kooperácií, museli sme sa naučiť všeličo o holistickom pohľade nielen na architektúru, ale na svet vôbec. Podarilo sa nám nehľadať výhovorky, ale riešenia.

A ktoré sú to vrstvy?
V tej najjednoduchšej rovine je to osadenie architektonického diela do krajiny, teda vonkajšieho prostredia. Druhou rovinou je, ako dokáže architektúra harmonicky využívať zdroje z okolia, v ktorom sa nachádza. A odtiaľto sa dostávame k pojmu architektúra priateľská voči (životnému) prostrediu. Dodnes som presvedčený, že toto je jej najlepšia charakteristika.

Čo to predstavuje v praktickej rovine?
No napríklad určite nebude mať efekt, keď si postavíte superúsporný rodinný dom, ale následne jazdíte dvadsať kilometrov do práce a späť, prispievate tým k znečisteniu ovzdušia a energiu ušetrenú v dome prejazdíte. To sme v súčte tam, kde sme boli pred vekom úspornej architektúry. Na túto tému dodnes beží diskusia v zmysle, že urobme úsporný dom a nechajme to tak, zvyšok nie je naša starosť. Ale podľa mňa musíme spájať mobilitu s bývaním a prácou a toto všetko zahrnúť do architektúry. Ale tu sa už dostávame k téme solárneho mesta.

Poďme teda k solárnemu mestu. Čo si pod týmto pojmom môžeme predstaviť?
Téma vo svojej podstate nie je nová; keď si zoberieme vývoj antických miest v Stredomorí, už aj tam stavitelia nejakým spôsobom zohľadňovali účinky slnka. Vidieť to na orientácii ulíc a podobne. Samozrejme, nemali tie poznatky, ktoré my teraz, mnohé bolo zrejme robené intuitívne, ale mnohé zasa celkom jasne racionálne. Takto sa vzťah sídla a slnka vinie celou históriou architektúry; jediné čo je dnes nové, je otázka obnoviteľných zdrojov najmä energie a ako ich vieme v meste využívať. Slnko je podľa mňa z hľadiska dĺžky ľudského života nie obnoviteľný, ale permanentný zdroj energie. My ju z neho vieme konkrétnymi technológiami vyťažiť; máme k dispozícii fotosyntetickú, fototermickú a fotovoltickú konverziu slnečnej energie. Predstava solárneho mesta si robí nároky na to, že ponúkne disponibilné povrchy v meste, na ktoré umiestňujeme technologické zariadenia, ktoré umožnia solárnu energiu konvertovať. Získame tepelnú a elektrickú energiu. Fotosyntetická konverzia je chladný, vecný pojem, za ktorým sa ale skrýva krása mestskej vegetácie, poézia parkov...aj to patrí k solárnym mestám.

O ktorých disponibilných povrchoch hovoríme? O strechách?

Áno, môže ísť o strechy, alebo o fasády budov, čo je dnešný trend. Ide o to, ako spojiť budovu, jej povrchy a okolie so zariadeniami, ktoré dokážu využívať slnečnú energiu. Ak by sme sa dostali blízko k nulovej bilancii medzi produkciou a spotrebou, máme tu predstavu ideálneho solárneho mesta.

A je to v dohľadnej budúcnosti reálne?
Ak by sme to brali ako hypotézu, tak áno. Otázkou je, nakoľko má zmysel vyrábať taký objem zariadení, ktoré nám potrebnú konverziu zabezpečia.

Prečo?
Pretože na ich výrobu takisto potrebujeme vyčerpateľné zdroje. V tejto oblasti však stále prebieha intenzívny výskum. Existuje veľa príkladov architektúry (žiaľ, najmä zo zahraničia), kde fasádne fotovoltické prvky tak na prvý pohľad vôbec nevyzerajú. Nejde o tie typické modré štvorčeky, ktoré poznáme, ale o fasádne prvky rôznych farieb a s rôznymi formátmi. Dokonca sa už dá povedať, že môže ísť o primárne estetický prvok a to, že vyrába energiu, je sekundárna pridaná hodnota. Nemusíme však všetko vyrobiť len na povrchu mesta, „zelenú“ energiu môžeme vyrábať aj mimo neho a krátkou cestou mesto dotovať.

Čím napríklad by sme sa mohli inšpirovať, ak spomíname zahraničie?
Počas minulého leta som bol v Aténach fascinovaný po prvý raz nie históriou, ale súčasnou architektúrou. Renzo Piano, ktorý je na panteóne európskej architektúry, tam so svojím tímom zrealizoval Stavros Niarchos Foundation Cultural Center; ide o skvelú architektúru s opernou sálou a knižnicou, nad ktorými sa vznáša prestrešenie s rozmerom sto krát sto metrov. Ide o fotovoltickú plochu s výkonom zabezpečujúcim, že v niektorých obdobiach je bilancia spotreby a produkcie vyrovnaná. Je to jedna z možných ciest, ktorou by sme sa mali uberať. Zároveň tu máme jeden z parametrov rodiaceho sa pojmu smart city.

Ako rýchlo sa vracajú náklady na výrobu fotovoltických zariadení?
Rozhodujúci je parameter, ktorý sa volá Energy payback. Znamená to obdobie, počas ktorého dané zariadenie vyrobí toľko energie, koľko sa spotrebovalo na jeho výrobu. Ide o návratnosť cez energiu. Pre fotovoltiku sa uvádza (dnes už zrejme prekonané) obdobie štyri a pol roka, čo je pri životnosti dvadsaťpäť rokov veľmi dobré, máme totiž vyše dvadsať rokov výroby čistej energie. Samozrejme, je tu ešte otázka zdrojov; ako som už spomenul, na výrobu fotovoltiky nám dôjde materiál a dostaneme sa tam, kam s fosílnymi palivami. Nové výskumy však opodstatňujú opatrný optimizmus.

Aké je teda riešenie?
Spotreba energie v meste, ktoré je ekologické a priateľské k životnému prostrediu, bude musieť byť založená na energetickom mixe. Okrem fotovoltiky máme ešte fototermiku, pri ktorej vieme využiť tepelnú zložku slnečného žiarenia. Vyrábame ňou teplo a to môže fungovať na priamu spotrebu: napríklad sa celé leto môžeme sprchovať v teplej vode zohriatej „na streche“. Alebo kto si dovolí bazén pri dome, tiež si môže vodu v ňom zohrievať solárnymi kolektormi. Okrem toho sa budujú obrovské kapacity na veternú energiu; napríklad pilotný projekt Hywind v Škótsku ponúka oslobodenie od narušeného obrazu krajiny, obrovské veterné turbíny sú tu osadené v mori. Zásadnú dôležitosť má hľadanie čoraz efektívnejšieho uskladňovania všetkých foriem energie z obnoviteľných zdrojov. A keď sa toto všetko začne postupne dávať dohromady, dopracujeme sa k tomu, že zachránime planétu J.

A čo štandardy Európskej únie? Sú tam povinnosti, ktoré si musíme v dohľadnej dobe (roka či dvoch) splniť?

Momentálne sa celá Európa zaoberá novelizovanou smernicou EPBD - Energy Performance of Buildings Directive, čo znamená, že musíme ďalej zlepšovať energetickú hospodárnosť budov. Pozornosť sa venuje aj rekonštrukcii existujúcich budov, zavádza sa parameter SRI – Smart Readiness Indicator; ide o budovy dajme tomu zo sedemdesiatych rokov, ktoré majú zdravú stavebnú substanciu, ale ich energetický režim nie je optimálny. Pribúdajú nové certifikačné systémy budov, okrem tých zabehnutých je aktuálny napríklad systém WELL, pri ktorom je energetická kvalita budovy už považovaná takmer za samozrejmosť. Sústredí sa však na kvalitu vnútorného prostredia.

Akým spôsobom?
Takým, že sa výraznejšie orientuje na ľudí, ktorí budú stavbu užívať. Zohľadňuje napríklad aj takéto veci: vo vestibule musíte mať schodisko viditeľné priamo zo vstupu a architekt ho má vyriešiť tak, aby motivovalo ľudí chodiť pešo.

No neviem, či také niekto niekedy vymyslí (smiech).
Ale samozrejme, že sa to dá. Cieľom je, aby ľudia v zdravej budove zdravo žili a využívali jej potenciál aj týmto spôsobom. Nielen jazdenie do práce na bicykli, fitcentrum cez prestávku, ale aj chodenie po schodoch.

Poďme teraz k tvorbe konkrétneho diela vo všeobecnejšej rovine. Pracujete od začiatku s jasnou predstavu, alebo sa vyvíja a mení takpovediac za pochodu?
Toto je veľmi dôležitá otázka z hľadiska metodiky tvorby aj metodiky výučby. Na začiatku, keď sa nám tvorili obzory ekologického vedomia, veci fungovali takto: urobte akúkoľvek dobrú architektúru a následne ju poďte „zmejkapovať“ tak, aby vyhovovala ekologickým parametrom. Postupne sme sa však dostali k prístupu z opačného konca. Keďže na hotové dielo existujú systémy hodnotenia, môžeme hodnotiace kritériá dostať na začiatok tvorby. Čiže nerobiť pokusy a nečakať, či vyjdú, ale poďme na istotu. Aj o toto sa snažíme v rámci nášho ústavu - pracovať so študentmi tak, aby si uvedomili, čo napokon hodnotiteľ, respektíve proces certifikácie bude chcieť, a aby to zaradili na začiatok tvorby.

Aké kľúčové pravidlá má práca architekta? Samozrejme nemyslím zohľadňovať gravitáciu a podobne, ale zaiste sa musíte držať vecí, ktoré z laického pohľadu nevidieť...
Veď toto keby sme vedeli... Existujú analýzy, že vzdelanie architekta by malo trvať dvadsať rokov, aby zahrnulo všetko, čo si myslíme, že by malo. Čo je samozrejme nezmysel. A o tom, ako nájsť to podstatné, sa sporíme aj medzi jednotlivými školami. Ale keď teda spomíname gravitáciu, tak stavanie je vlastne víťazstvo nad ňou.

V akom zmysle?
Musíme ju poraziť, pretože ona chce, aby sa čokoľvek, čo zdvihneme zo zeme, vrátilo naspäť. A my chceme opak: aby čokoľvek, čo zdvihneme čo najďalej od zeme, tam aj zostalo. To je základný fyzikálny parameter toho, čo robíme. Ďalej je tu skutočnosť, že budova tvorí celý systém kompenzácií vzťahov medzi vonkajším a vnútorným prostredím; keby sme v našich zemepisných šírkach mali vo vnútri také prostredie, ako vonku, tak neprežijeme. Ďalej je pre architektúru typická organizácia priestoru. Toto neplatí iba pre budovu, ale aj pre urbánny fragment a mesto ako celok; ak je priestor zle zorganizovaný, tak je to celé zle. A spomeniem tiež starú dobrú vitruviánsku triádu, ku ktorej sa stále vraciame: architektúra musí byť krásna, musí dobre slúžiť svojmu účelu a musí byť pevná. Po „narodení“ ekologického vedomia pribudla ešte udržateľnosť. Myslím si však, že ak sú dobre zrealizované prvé tri body, tak tento štvrtý je niečo ako zjednocujúci prvok. Osobne sa snažím pri rôznych príležitostiach presviedčať, že základnou vlastnosťou udržateľnej architektúry musí byť krása.

V tejto súvislosti som sa pred časom v rámci jednej diskusie stretla s názorom, že krása škatuľkuje a tým pádom obmedzuje. Čo si myslíte o takom postoji?
Rozhodne s tým nesúhlasím. Treba si tu však najprv vysvetliť, ako vnímame pojem krása. Vidíme už aj na histórii, že nikdy nebola vnímaná rovnako. Existuje aj alibistický pohľad, že každý má na ňu svoj názor, čo podľa mňa je síce pravda, ale nemá to všeobecnú kriteriálnu hodnotu. Pracujeme aj s filozoficky nastoleným vzťahom medzi pravdivosťou, dobrom a krásou; aj tu máme typy, ktoré adorujú výlučne krásu a povedia: neskresľujte nám estetiku etikou.

Zaujímavé...
...no lebo Lucifer bol najkrajší z anjelov a sme náchylní kráse všetko odpustiť. Väčšina filozofických konceptov však smeruje k tomu, že krása a dobro musia tvoriť jednotu; krásne veci majú slúžiť etablovanej predstave dobra. Všeobecne prijímaný pojem krásy majú ustáliť mienkotvorní kritici. Inak to nevieme urobiť. Pokiaľ si kritik umenia a architektúry vybuduje pozíciu, z ktorej vysloví názor a ten je všeobecne prijatý, pojem krásy sa nám objaví celkom zreteľne. Samozrejme si niekto môže subjektívne myslieť niečo iné, ale nám ide o presvedčivý konsenzus. Takže ja subjektívne: na 5th Avenue v New Yorku je sklenená kocka Apple, ktorá v danom urbánnom priestore predstavuje niečo až bezkonkurenčne krásne. A pre niekoho je krásna baroková záhrada na Bratislavskom hrade, ktorú osobne považujem za jednu z najodpudivejších vecí, ktoré sa nám v poslednej dobe udiali.

Tu by ale zrejme mnohí nesúhlasili. Prečo je podľa vás odpudivá?
Pretože je nepravdivá. Je to odkaz na niečo, čo tam niekedy bolo, urobený na streche parkoviska, a už to nie je prejav pravdivosti. Ale v tomto názore som pomerne osamotený (smiech). Tým som vlastne chcel poukázať na rozpätie: tu máme sklenenú kocku a tu barokovú záhradu, pričom jedna môže byť neoddiskutovateľne krásna a druhá nie. No ale romantické telenovely tiež majú svoje publikum. Pokiaľ hovoríme o architektúre, krása určite nemôže byť obmedzujúca. A čokoľvek, čo sa vytvára vo verejnom priestore, si musí na krásu robiť nárok.

Za rozhovor ďakuje Katarína Macková
Foto: Matej Kováč