Kritické a tvorivé myslenie stále nie je štandard
Profesor Robert Špaček pozná Fakultu architektúry a dizajnu STU lepšie, ako ktokoľvek iný. Bol jej pedagógom, dekanom i prodekanom, spoluzakladal Ústav ekologickej a experimentálnej architektúry, kde dodnes pôsobí. Ako sa díva na to, čo sa dnes deje v ikonickej budove Emila Belluša a okolo nej?
Na konci júna sa uskutočnilo odovzdávanie Cien dekana FAD STU. Existovala podobná forma ocenení pre študentov v časoch, kedy ste boli dekanom fakulty?
Kedysi bol veľmi obľúbený formát ŠVOC (Študentská vedecká a odborná činnosť), ktorý pod týmto názvom na niektorých školách prežil dodnes. Na našej fakulte sme v ňom po roku 1990 nepokračovali, boli s ním spojené rozporuplné spomienky na obdobie socializmu. Neskôr, keď sa v rámci STU ŠVOČ presadila ako istá forma hodnotenia študentov, začali sme do celouniverzitných aktivít ŠVOČ zaraďovať práve našu Cenu dekana.
Na nedávnom stretnutí Akademickej obce FAD STU ste v rámci diskusie položili otázku, či je menšia účasť pedagógov i zamestnancov FAD na takýchto fórach výsledkom pasivity ľudí, alebo ich spokojnosti so súčasným stavom.
Skôr si myslím, že väčšine je to jedno. Istá pasivita ide zhora, z prostredia „veľkej politiky“, ľudia postupne strácajú záujem o veci verejné, lebo vidia, že v konečnom dôsledku sa aj tak všetko vyrieši bez veľkých ohľadov na zdravý rozum. Keď takáto situácia trvá priveľmi dlho, začnú sa správať apaticky. Nedá sa uniknúť od celospoločenskej atmosféry.
Príkladom môže byť nakoniec aj celý vznik nového zákona o vysokých školách...
A predtým zákona o zabezpečovaní kvality vysokoškolského vzdelávania a vznik akademickej akreditačnej agentúry. Podobné zásadné procesy neboli dostatočne komunikované, ľudia nemali pocit, že sa môžu zúčastniť na tvorbe týchto vážnych noriem. Samozrejme, nie je možné, aby zákonodarca zohľadňoval všetko, čo si ľudia myslia a chcú, ale diskusia mohla byť intenzívnejšia a zo strany ministerstva vedená slušnejším spôsobom, s väčším rešpektom voči akademickej obci. Keď ľudia videli, že napriek všetkému, napriek drobným ústupkom ministerstva, ktoré sa však nakoniec niekedy ukázali ako kontraproduktívne, sa zákon schválil, možno si povedali, že sa nemajú už prečo angažovať.
Špičkoví architekti či dizajnéri robili v minulosti často na základe vládnych zákaziek. Majú sa stále dávať budovám ideologické nálepky?
Pamätám si na kolegov, ktorí vtedy hovorili, že sa cítia slobodne, čo zrejme nebola úplná pravda, ale tvorivú slobodu si pestovali. Našli sa riaditelia projekčných ústavov, ktorí mali dostatočné politické krytie, takže smerom dolu si mohli dovoliť púšťať dosť veľkú mieru voľnosti. V jednom texte pre časopis Alfa som napríklad popisoval aj priestor nášho Námestia slobody. Podľa môjho presvedčenia si kruhovým konceptom jeho autori urobili vtip z celej ideológie, keďže kruh je symbol slobody a rovnosti. Samotná konfigurácia prerušovaného priestoru neumožňovala typické masové zhromaždenia.
Ako vnímate aktuálne prebiehajúcu úpravu tohto námestia? Viem si predstaviť celú škálu názorov na to, ako sa malo postupovať.
Som určite za to, aby bola zachovaná zásadná konfigurácia námestia, jeho priestor bol podľa mňa dobre skomponovaný. Nerozumiem všakprečo sa všetko zrovnalo na úroveň dlažby. Vedel by som si predstaviť, že by sa obruba fontány dokonca trocha posilnila.
Možnosť „vstupovať“ do fontány bola prezentovaná ako demokratizačný, bezbariérový prvok. Čo by sa posilnením jej okraja dosiahlo?
Lepšia artikulácia priestoru. Nie som si celkom istý, či sa budú mamičky až tak tešiť, ak budú deti chodiť po stupňoch a pokĺznu sa. Ale rešpektujem to ako tvorivý názor. Za roky sme robili so študentmi desiatky štúdií tohto priestoru, jednotlivé varianty boli veľmi rôznorodé, niektoré dokonca spochybnili kruhový koncept, iné pracovali s novým objektom oproti Strojníckej fakulte a následným vytvorením bulváru.
Pokračovanie rozhovoru na webe časopisu Spektrum STU.
Text: Z. Uličianska
Foto: M. Kováč, J. Čajko
