Prejsť na obsah

Rozhovor s Miroslavom Fikarom rektorom STU

Ukážeme študentom, že technika sa oplatí. Zabezpečí ich na celý život, budú mať rozvinuté logické myslenie a budú si vedieť stáť za svojím slovom. Takýchto ľudí budú od nás zamestnávatelia vždy chcieť, hovorí rektor Slovenskej technickej univerzity Miroslav Fikar.

Pán rektor, pamätáte si, čo vás inšpirovalo, aby ste sa rozhodli pre techniku?

Na strednej škole som robil chemické olympiády a na jej konci som stál pred voľbou, či pôjdem na techniku alebo na prírodné vedy. No a na techniku to bolo z Ostredkov bližšie, ako do Mlynskej doliny (smiech). Samozrejme však nerozhodlo prioritne toto; mal som niekoľko rozhovorov s rodinnými priateľmi a napokon som usúdil, že technika bude lepšou voľbou. V rámci chémie sa mi potom zdali dobrým výberom automatizované systémy riadenia. Začínal som na Gymnáziu Jána Hronca, ktoré bolo v podstate počítačové, a z hľadiska nadväznosti sa mi zdalo dobré ísť na chémiu a venovať sa tam počítačom.

Poďme sa teda pozrieť na život vedca v tejto oblasti. Viete nám bližšie načrtnúť, čo skúma a čím sa zaoberá?
Robíme automatizáciu procesov, ktoré nejakým spôsobom súvisia s chemickými a potravinárskymi technológiami, biotechnológiami... v súčasnosti sa napríklad intenzívne zaoberáme membránovou separáciou. Znamená to niečo v tomto duchu: zoberiete soľ a cukor, dáte ich do vody, zamiešate a vznikne vám priehľadná kvapalina. No a teraz by ste mali vytvoriť Popolušku, ktorá oddelí soľ od cukru.

rektor stu miroslav fikar

 

A dá sa to?
Áno, dá. Máme membránovú stanicu z Univerzitného vedeckého parku, na ktorej oddeľujeme laktózu od soli. Nalejeme ich do vody, zmiešame ich, vznikne čistá kvapalina a na konci vám vyjde zvlášť laktóza a soľ. Toto je jeden z príkladov. Alebo mám diplomanta, s ktorým spolupracujeme na zlepšení riadenia destilačnej kolóny v Slovnafte - samozrejme im to tam funguje, ale chceli by sme nasadiť pokročilé riadenie, ktoré zlepší kvalitu. Naši absolventi pôsobia vo veľkých automatizačných firmách, ktoré nie vždy robia chemické procesy, ale aj biologické, potravinárske a podobne.

Absolvovali ste dlhodobé výskumné pobyty na univerzitách v Nemecku, Francúzsku, Dánsku, Švajčiarsku. Ich systém vzdelávania je zrejme ďalej, ako ten náš. Ako vás to obohatilo a čím by sme sa mohli, respektíve mali inšpirovať?
Na všetkých týchto pracoviskách bolo zaujímavé sledovať, že boli oveľa viac medzinárodne založené ako u nás. Ak prídete na výskumné pracovisko na Slovensku, viac-menej všetci, ktorí na jeho pôde pracujú, sú Slováci. Vo Francúzsku máte občas nejakého Francúza, v Nemecku občas nejakého Nemca (smiech). Štúdium je už od doktorandského v angličtine. Samozrejme, že kmeňoví zamestnanci sú väčšinou z danej krajiny, ale vidím to tak, že doma sa čiastočne ochudobňujeme tým, že sme „iba slovenskí“.

Zastavme sa teraz pri takzvanom vychovávaní nástupcov, čo je u našich vedcov častým javom – vedúci si „vychová“ mladšieho pracovníka, ktorý po rokoch nastúpi na jeho miesto. Myslíte, že ide o šťastné riešenie?
Závisí to od konkrétnej krajiny. V Nemecku máte napríklad zákaz, aby sa niekto stal vedúcim pracovníkom v prípade, že na danej škole pracoval. Musíte ísť niekam inam, či už do priemyslu, alebo akademického prostredia. Potom čakáte, kedy sa vypíše výzva na profesora niekde inde, a prihlásite sa. Samozrejme, treba dodať, že sa to takto nedá robiť všade - v Nórsku majú napríklad iba dve technické univerzity, čiže by to bolo nereálne. Netreba však zabúdať na zahraničné pobyty, ktoré sú pre profesionálnu kvalitu daného pracovníka veľmi dôležité. Verím, že aj u nás by sme si nemali iba vychovávať svojich nástupcov, ale sledovať aj ľudí, ktorí majú medzinárodné skúsenosti a môžu nás obohatiť. Keď totiž niekto pracuje celý život s vami, vie v podstate to, čo vy. Zatiaľ čo nový človek vás obohatí svojimi vedomosťami a skúsenosťami, ktoré získal niekde inde. A tým sa pracovisko rozvíja.

A nakoľko si môžeme dovoliť ísť touto cestou?
Je pravda, že z finančných a platových dôvodov sem teraz možno nedokážeme dotiahnuť špičkových medzinárodných vedcov. Ale bolo by minimálne dobré, keby tí, ktorí budú spomínanými nasledovníkmi, mali medzinárodné skúsenosti.

Myslíte, že to celé bude beh na dlhú trať?
Áno. Bude to trvať. Ale postupne sa to deje, vidím, že na viacerých pracoviskách na Slovensku začínajú pribúdať medzinárodní spolupracovníci. Bojujeme o to, aby sme z Európskej únie získali projekty, ktorými môžeme medzinárodných vedcov pritiahnuť a zaplatiť ich z prostriedkov Európskej únie. A oni budú potom u nás budovať kolektívy.

Boli ste zodpovedným riešiteľom mnohých projektov. Predpokladám, že porovnávať ich bude zrejme ťažké, ale predsa... mali ste tam nejakú, ako sa hovorí, srdcovku?
Ja to beriem tak, že srdcovkou nie je až natoľko samotný projekt, ale skôr kolektív, ktorý ho rieši. Samozrejme, hovoril som napríklad o membránových procesoch, ktorým sa venujem posledných deväť rokov. Takže áno, toto je moja srdcovka. Ale naozaj je viac zaujímavé to, s kým sa na projekte podieľate. Máme mnoho výsledkov z medzinárodnej spolupráce, sú to kolegovia, s ktorými máme veľmi dobré styky, ktoré nám však nechýbajú ani pri našich vedcoch doma. A to je na tom najkrajšie – že potom máte tvorivú, takmer detskú atmosféru, v ktorej sa skvele pracuje.

Hovoríte štyrmi jazykmi. Ktoré sú to?
Viem plynule hovoriť po nemecky, po anglicky a po francúzsky. S ruštinou je to už horšie, nejako to hrdzavie (smiech). Ešte sa dohovorím po španielsky, učím sa v aute, ale tam som v takej fáze, že síce rozumiem, ale rozprávať je pre mňa ešte ťažké. Mám teraz na katedre venezuelského doktoranda, s ktorým občas prehodím pár viet.

Poďme teraz k vašej vízii, s ktorou prichádzate na pozíciu rektora. Naposledy sme o tom hovorili, keď ste ju šli verejne predstaviť s ostatnými kandidátmi. Vtedy ste medziiným spomenuli, že sa budete snažiť, aby sme boli uznávanou európskou inštitúciou, ktorá by bola rešpektovaná medzinárodne. Pomocou akých nástrojov, respektíve akým spôsobom to chcete dosiahnuť?
V tomto bode to ešte konkretizovať nebudem, sme v štádiu rozpracovania programu. Uvediem však niekoľko príkladov: chcel by som, aby sme sa zapojili do Európskej HR stratégie pre výskumníkov (HRS4S), aby sme sa naučili vnútorné štandardy, o ktorých hovorí Európska únia. Potrebujeme zvýšiť počet študentov na druhom stupni, čiže vybudovať medzinárodné programy, dotiahnuť k nám medzinárodných doktorandov. A dosiahnuť, aby bolo celkovo výrazne ľahšie mať medzinárodného doktoranda. Toto sa týka aj našich vnútorných predpisov, takisto však aj predpisov na úrovni Slovenskej republiky.

Kde je problém? Čo konkrétne bude treba uľahčiť?
Už som spomínal svojho venezuelského doktoranda; na katedre sme mu päť mesiacov nevedeli vybaviť pracovné doklady. Už len toto odradí dosť veľa záujemcov. Predtým sme mali Inda, predtým Iránca... vybavovanie vždy trvalo minimálne tri mesiace. Bolo by dobré nájsť mechanizmy, ako podporovať vedu na Slovensku aj z pohľadu útvaru štátu, cudzineckej polície a podobne. Aby ich nebrali tým istým spôsobom, ako zahraničných pracovníkov, ktorí idú do súkromnej sféry, ale ako vedcov, ktorí nám chcú pomôcť vo výskume.

Je tu iniciatíva, aby doktorandi mali také isté postavenie, ako zamestnanci. V súčasnosti je pre nich ťažké napríklad dostať hypotéku, lebo sú v tomto zmysle vnímaní ako študenti. Ako túto snahu hodnotíte?

Všade vo svete, kde som bol, boli doktorandi zamestnancami: robili na danom pracovisku a popritom robili doktorandské štúdium. U nás sme to zmenili pred desiatimi rokmi, a to tak, že doktorand je takpovediac čistý študent - má predmety, skúšky a tak ďalej. Podľa mňa by však mal byť v prvom rade vedcom a myslím si, že by mal byť tak, ako aj inde v Európe, zamestnaný.

A nakoľko to vidíte reálne v rámci dohľadnej budúcnosti?

Zrejme to nebude jednoduché, pretože ide o zákony našej republiky. A ak by sme chceli urobiť z doktoranda zamestnanca, museli by sme za neho platiť odvody, čiže by nám štát musel dať viac peňazí.

Spomenuli ste aj ďalší cielený rozvoj sociálneho programu...

... áno, sem čiastočne patria aj odpovede na predošlé otázky. Ale sú tu rôzne veci. Ako je napríklad vo Francúzsku možné, že doktorand má obedy za najnižšiu cenu a profesor za najvyššiu? U nás je to naopak. Sociálne opatrenia by mali byť naozaj sociálne.

Skúsme sa ešte komplexne pozrieť na naše školstvo, hlavne na techniku. Študentov máme stále menej, mnohí odchádzajú do zahraničia, celkovo by sme výrazne potrebovali zvýšiť našu atraktivitu. Myslíte si, že sa tento proces dá nejako zvrátiť?

Áno, dá. Ale nehovoríme tu o otázke v horizonte niekoľkých mesiacov. Ja sa môžem snažiť len potiaľ, pokiaľ ma pustia moje právomoci; môžem niečo zmeniť na univerzite, ale v rovine štátu nie. Budem sa teda usilovať o zmeny na našej úrovni. Budeme mať špeciálneho prorektora pre propagáciu, ako nové vedenie budeme klásť dôraz na to, aby sme viac fungovali ako univerzita, a nie ako spoločenstvo fakúlt. Ukážeme študentom, že technika sa oplatí, že je to niečo, čo ich zabezpečí na celý život, že budú mať rozvinuté logické myslenie, budú si vedieť stáť za svojím slovom... takýchto ľudí od nás budú zamestnávatelia vždy chcieť. A som presvedčený, že keď pôjdeme na kvalitu, pôjdu na ňu aj študenti.

Často sa však objavuje názor, že dnešní študenti prichádzajú veľmi slabo pripravení; my ich však potrebujeme, aby sme dostali peniaze... existuje tlak ich nevyhadzovať. Ak však nebudeme tlačiť na kvalitu, oni školu síce skončia, ale nebudú dostatočne kvalitní pre prax. Ako von z tohto začarovaného kruhu?

Všeobecné tvrdenie, že študenti sú stále horší, zaznieva už od starého Ríma. Napriek tomu spoločnosť stále napredovala (smiech). Čo nám ako technickým školám vážne skomplikovalo situáciu, je znížený prírodovedný základ na stredných školách či odbúranie povinnej maturity z matematiky. Sme teda postavení do situácie, že študenti prichádzajú s nižšou úrovňou vedomostí, ako sme boli zvyknutí. Je viacero spôsobov, ako toto môžeme čiastočne riešiť. Na dvoch fakultách už realizujeme konverzné štúdium, čiže niektorí študenti môžu začať nultým ročníkom a tam im „dopracujeme“ potrebné vedomosti zo strednej školy. Chcel by som, aby sa pridali aj iné fakulty; tým pádom by sa niektorí študenti, ktorých teraz bez milosti vyhadzujeme, lebo nemajú vedomosti, mohli chytiť. Zároveň by sme sa medzi slovenskými univerzitami ďalej profilovali so zameraním na kvalitu, aby naši absolventi boli stále jedni z najlepších.

 

Za rozhovor ďakuje Katarína Macková
Foto: Matej Kováč