Už ako dieťa som chcela skrotiť blesky

Vždy ma priťahovala energia a všetko s ňou spojené. Okrem toho treba motivovať ženy a dievčatá, aby sa zapájali do výskumu, hovorí vedkyňa Jana Šimeg Veterníková z Ústavu jadrového a fyzikálneho inžinierstva Fakulty elektrotechniky a informatiky STU. Je držiteľkou ocenenia UNESCO Pre ženy vo vede, kde zvíťazila v kategórii inžinierske vedy a technológie.

Pani doktorka, poďme hneď na úvod k spomínanému oceneniu. Za čo presne ste ho dostali, kto vás nominoval?

Všetko sa začalo asi pred troma rokmi, keď mi nomináciu do tejto súťaže poslal vtedajší riaditeľ nášho ústavu, profesor Vladimír Nečas. Vtedy som však bola pracovne vyťažená a nepodala som prihlášku. Na jar roku 2023, keď som mala viac času a poslednú šancu kvôli vekovému limitu, som ju už podala. Patril k nej profesionálny životopis, opis projektu, na ktorom pracujem, a zoznam publikačnej činnosti. O päť mesiacov neskôr mi oznámili, že som ocenenie získala a cena sa bude odovzdávať na galavečeri v júni. Ceremónia sa niesla v noblesnej atmosfére s prítomnosťou francúzskeho veľvyslanca a mnohých vážených vedcov a hostí.

Ako by ste opísali hlavné posolstvo?

Motívom súťaže je zviditeľniť ženy vo vede a ukázať, že sú schopné konkurovať mužom v tejto špecifickej oblasti, aj keď sa zároveň musia starať o rodinu. Vo výskume je len približne tridsaťpäť percent žien, preto je potrebné motivovať mladé ženy a dievčatá, aby sa neobávali zapojiť do výskumu. Často pristupujú k riešeniu problémov inak, než muži, vyznačujú sa väčšou intuíciou a empatiou. Matky zároveň často rozvíjajú schopnosť efektívneho, rýchleho a pragmatického rozhodovania, čo predstavuje významný prínos pre každý tím.

Čo nám prezradíte o konkurencii? Poznali ste sa s ostatnými uchádzačkami, bola vám známa ich práca?

Nie, konkurenciu som vôbec nepoznala, viem len toľko, že bolo približne štyridsať prihlášok celkovo a z toho, myslím, deväť v mojej kategórii – inžinierske vedy a technológie. Na slávnostnom odovzdávaní cien som sa stretla iba s víťazkami z ostatných kategórií.

Poďme k projektu, za ktorý ste ocenenie dostali.

Ide o DELISA-LTO, európsky projekt financovaný Euratomom, kde spolupracujeme s partnermi z Česka, Maďarska, Ukrajiny a Fínska. Skúma starnutie materiálu v jadrovej elektrárni s reaktorom typu VVER a posudzuje jeho schopnosť odolávať radiačnému a tepelnému zaťaženiu pri predlžovaní životnosti elektrárne z pôvodných štyridsať rokov na šesťdesiat a viac. Experimentálna časť skúma materiál z odstavenej elektrárne V1 v Jaslovských Bohuniciach po dvadsiatich ôsmich rokoch prevádzky; materiály odtiaľto sú jedinečné.

V akom zmysle?

V takom, že vo svete je len pár elektrární odstavených bez predošlej nehody, a tak je práca s materiálom bezpečná. Projekt zahŕňa aj experimentálnu simuláciu tepelného starnutia, kde sa testuje potenciálne poškodenie po šesťdesiatich rokoch prevádzky.

V rámci tohto projektu tiež experimentálne pozorujete zmenu mechanických a mikroštruktúrnych vlastností materiálov jadrovej elektrárne po jej tridsaťročnej prevádzke pri teplote tristo stupňov Celzia. Čo si pod tým možno zjednodušene predstaviť?

Pozrite: v jadrovej elektrárni sú materiály vystavené radiačnému a tepelnému namáhaniu a koróznemu prostrediu. Hoci o korózii a radiačnom namáhaní máme rozsiahle vedomosti získavané od začiatku jadrovej energetiky, tepelné zaťaženie počas štyridsaťročnej životnosti sa pôvodne považovalo za bezvýznamný problém. Avšak dlhodobé tepelné namáhanie vedie k zmene v mikroštruktúre materiálu, ako je segregácia chemických prvkov a pohyb defektov k hraniciam zŕn, čo ovplyvňuje ich pevnosť a odolnosť voči korózii. Preto ak chceme bezpečne predĺžiť životnosť elektrárne zo štyridsať na šesťdesiat a viac rokov, musíme sa uistiť, že materiály sú schopné dlhodobú tepelnú záťaž vydržať.

Vezmime si teraz celkovo váš odbor. Čo vás inšpirovalo takto sa rozhodnúť?

Inklinovala som k nemu už od detstva; môj otec pracoval v jadrovej elektrárni V1 a ako malá som tam bola párkrát na exkurzii. Počas strednej školy, kde sme mali výborného učiteľa fyziky Vladimíra Turzu, ma priťahovala energia a všetko s ňou spojené. Chcela som skrotiť blesky a využiť ich energetický potenciál, preto som potom začala študovať na našej fakulte, a to s výhľadom na jadrovú fúziu. Na vysokej škole som mala kamaráta doktoranda, dnes už vysokopostaveného manažéra v CV Řež Mareka Mikloša, ktorý študoval u nás u profesora Vladimíra Slugeňa, a bol nadšený, že môže cestovať a spolupracovať so zahraničím v oblasti VVER technológií. Rozhodla som sa ísť v jeho šľapajach.

A keď si porovnáme vedu a učenie, čo vás baví viac?

Asi narovnako; je veľmi príjemné zmeniť myslenie a venovať sa raz jednému a raz druhému. Kto ma pozná, vie, že nie som školený pedagóg, ale mám pre to veľké nadšenie a občas aj zabudnem na čas. Pri výskume sú tu zas pokojné chvíle rutinného merania alebo, naopak, čas na hlboké zamýšľanie sa a nekonečné študovanie literatúry. Som rada, že nemám stereotypnú prácu, a dokonca niekedy rada robím aj administratívne a propagačné činnosti, ktoré sú tiež nevyhnutné vo veľkom projekte.

Priblížte nám ešte život na vašom ústave.

Ten sa mení v závislosti od toho, či prebieha semester alebo nie, počas neho je veľký ruch kvôli výučbe a meraniam na projektoch. Mimo semestra sa všetko upokojí a máme viac času na výskum, účasť na konferenciách, alebo si oddýchnuť doma na dovolenke. Aj keď bežne stretávam dovolenkujúcich ľudí na fakulte, čo je dôsledok ich oddanosti práci a veľakrát nutnosťou kvôli projektom.