Ženy do vedy a techniky nepochybne patria
V elektrárni musíme fungovať ako jeden tím, ktorého cieľom je bezpečne a efektívne vyrábať elektrickú energiu. Zdieľame si informácie, učíme sa navzájom, dosť výrazne nám však chýba na technických a vedúcich pozíciách ženské zastúpenie. Nie je to však problém len našej elektrárne alebo Slovenska, ale celosvetový, hovorí manažérka riadenia prevádzky dvoch blokov v Mochovciach Alena Vanková. Je absolventkou našej univerzity, a zároveň Absolútnou Slovenkou roka 2024.
Pani Vanková, začnime vaším aktuálnym ocenením. V súťaži Slovenka roka ste získali nielen víťazstvo v kategórii Biznis a manažment, ale aj Absolútnu Slovenku roka. Čo to pre vás znamená?
Je to veľká pocta pre mňa, moju prácu a odvetvie jadrovej energetiky na Slovensku; zároveň to vnímam ako šancu priblížiť širšej verejnosti výrobu elektrickej energie z jadra ako spoľahlivého a bezemisného zdroja. A tak trochu verím, že sa podarí zatraktívniť túto oblasť aj pre študentov a žiakov, ktorí práve uvažujú nad svojím budúcim povolaním.
Poďme k vašej profesii. Čo vás inšpirovalo k dráhe jadrovej fyzičky?
Upresnila by som to na jadrovú energetičku (úsmev). Toto odvetvie som začala vnímať vďaka exkurzii v jadrovej elektrárni Mochovce - keďže sme to nemali do elektrárne ďaleko, navštívili sme ju v rámci fyziky na základnej škole.
Kedy presnejšie to bolo?
Asi v ôsmom ročníku, keď sme na fyzike preberali stavbu atómov; dovtedy som o atómových elektrárňach veľa nevedela. Tá exkurzia spojená s návštevou vtedajšieho Infocentra bol zlomový moment, kedy som si uvedomila, že toto by ma bavilo. Dovtedy som veľmi neuvažovala nad budúcim povolaním, asi ako väčšina detí v tom veku.
Predpokladám, že ste sa – pri výbere tohto smerovania a taká mladá - určite stretli aj s prekvapením okolia.
Áno, mnohých ľudí to prekvapilo, lebo nepoznali nikoho, kto by pracoval v elektrárni ako operátor, a už vôbec nie ženu. Ľudia z môjho okolia si asi teda ani nevedeli celkom dobre predstaviť, o čom hovorím. A treba si uvedomiť aj fakt, že to bolo pred približne dvadsiatimi piatimi rokmi, kedy internet na Slovensku ešte nebol rozšírený a v médiách sa tejto oblasti veľa priestoru nevenovalo. Poznali iba Homera Simpsona, a to nie je práve najideálnejší vzor (smiech).
A v súčasnosti?
Tu musím priznať, že niektorí ľudia sú prekvapení aj teraz, keď sa dozvedia, v akom odvetví pracujem. Aj počas tlačovej konferencie pri predstavovaní nominantiek na Slovenku roka som videla na viacerých tvárach prekvapenie. Asi nevyzerám ako typický jadrový energetik.
Pozrime sa teda bližšie na vaše pôsobenie v Mochovciach. Aké boli vaše začiatky v nich, aké pozície ste tam postupne mali?
Ako cieľ som si svojho času stanovila prácu operátora na blokovej dozorni, čo sa mi aj podarilo dosiahnuť. Po štúdiu na Fakulte elektrotechniky a informatiky na vašej univerzite som bola prijatá do Mochoviec na pozíciu operátor sekundárneho okruhu, čo je štartovacia pozícia na blokovej dozorni. Odtiaľ je následne po získaní praxe – čo činí minimálne osemnásť mesiacov - a absolvovaní príslušnej prípravy možné postúpiť na operátora primárneho okruhu (takzvaného operátora reaktora), a následne na vedúceho reaktorového bloku až zmenového inžiniera. To je najvyšší vedúci na zmene.
Ako dlho ste v Slovenských elektrárňach?
Pätnásť rokov. Za ten čas som sa postupne vypracovala na operátora primárneho okruhu a vedúcu reaktorového bloku. Následne som opustila zmenovú prevádzku a prácu na blokovej dozorni a tri roky som pracovala ako vedúca oddelenia jadrovej bezpečnosti. No a momentálne som opäť na prevádzke, na pozícii manažérky riadenia prevádzky 1. a 2. bloku v Mochovciach.
Pokračovanie rozhovoru na webe časopisu Spektrum STU.
Text: Katarína Macková
