Budúcnosťou je optimalizácia študijných programov
Garanti by si pre konkrétny odbor sami stanovili nosné predmety, ktoré študent musí ovládať, a takisto povinne voliteľné a výberové s priestorom na sebarealizáciu. Za takýchto okolností by sme vedeli zredukovať počet predmetov, pričom počet študentov by sa neznížil, hovorí prorektor pre vzdelávanie a starostlivosť o študentov Mikuláš Bittera.
Pán prorektor, kedy ste sa rozhodli pre štúdium na STU?
Bolo to počas strednej školy; už vtedy sme si s jedným spolužiakom povedali, že tu chceme študovať a neskôr aj pôsobiť. Zo začiatku sme si viac-menej robili žarty, ale napokon z toho vzišlo vážne rozhodnutie, i keď neskôr sa naše cesty rozišli. Ja som zostal tu a on pôsobí vo švajčiarskom CERNe.
Podľa čoho ste si vyberali odbor?
To prirodzene vyplynulo z faktu, že mojou strednou školou bola elektrotechnická priemyslovka, a tak bola elektrotechnika jasnou voľbou. Potom som si vybral elektroniku, keďže ma vždy zaujímali obvody; v druhom ročníku som bol oslovený mojím budúcim školiteľom, profesorom Harťanským, a pod jeho vplyvom som sa začal orientovať na oblasť elektromagnetickej kompatibility špeciálne na vysokofrekvenčné merania. Vždy som mal rád matematiku a tu som mal aj možnosť vo väčšej miere využívať logické myslenie.
Poďme sa teraz pozrieť na vaše doterajšie funkcie. Ste riaditeľom ústavu, boli ste prodekanom pre bakalárske štúdium na vašej fakulte, teraz ste prorektorom. Je mi jasné, že sa to úplne porovnávať nedá, skúste však načrtnúť, v čom sa tieto pozície líšia.
Áno, som známy fluktuáciou medzi funkciami (smiech). Sám zo seba si už robím žarty, že okrem toho prodekana som žiadne funkčné obdobie ešte nedokončil, lebo som bol vždy preradený na iné miesto, ktoré sa s tým takpovediac bilo. Som zvedavý, či teraz dokončím funkciu prorektora (smiech). Ak sa však máme komplexne pozrieť na tieto pozície, z môjho pohľadu sú viac-menej o tom istom.
V akom duchu?
Skrátka vyžadujú človeka, ktorý sa danej agende bude venovať, má na to „bunky“, ale je zároveň ochotný riešiť aj papierovú robotu. Teda sa musí, samozrejme, aj trocha obetovať, nakoľko vždy budú okamihy, kedy tvorivá činnosť musí ísť bokom. U mňa tento „talent“ objavil počas môjho doktorandského štúdia školiteľ (smiech). V istom okamihu si všimol, že na mňa môže tieto papierovačky hodiť.
A tie pribúdali.
Áno. Na ústave, neskôr na fakulte a v súčasnosti aj na rektoráte.
Predpokladám, že okrem týchto povinností a vyučovania vediete aj projekty.
Áno, venoval som sa projektom spojeným s praxou; v minulosti som bol zodpovedným riešiteľom APVV (s podporou Agentúry na podporu výskumu a vývoja, pozn. red.) a, samozrejme, nechýbali ani projekty so študentmi.
Čo vám je bližšie? Vedecká práca, alebo učenie?
Jednoznačne učenie. V tejto súvislosti mi napadá známa reklama, že s konkrétnou platobnou kartou si môžete čokoľvek kúpiť. Avšak aj keď si za peniaze viete toho zadovážiť veľa, nikdy si nekúpite pocit, ktorý máte, keď sa váš študent vráti po skončení štúdia, aby sa vám poďakoval. Toto je naozaj na nezaplatenie, to mi stojí za všetku námahu, aj za do istej miery stratu peňazí; v súkromnom sektore by som zarábal po celé tie roky oveľa viac. Jednoducho mi to však stojí za to.
V laboratóriu elektromagnetickej kompatibility s účastníkmi Letnej univerzity pre stredoškolákov.
Vaše meno sa automaticky spája s meracou technikou. Čo si pod týmto pojmom môže predstaviť laik?
Osobne ju delím do troch oblastí. Prvou je, ako zostaviť experiment, na to človek potrebuje naozaj dobré znalosti. Druhou je, aký prístroj použiť, tam musíte vedieť, čo reálne dané prístroje dokážu. A treťou vecou je vyhodnotiť samotné meranie. Priznám sa, že k meracej technike som sa dostal okľukou cez vysokofrekvenčnú techniku; toto zameranie som takpovediac „zdedil“.
Mám tomu rozumieť tak, že si vás niekto vychoval ako nástupcu?
Dá sa to tak povedať (smiech).
S vaším menom sa spája aj pojem problematiky merania vyžarovaného rušenia. Opíšete to bližšie?
V podstate to súvisí s problematikou elektromagnetickej kompatibility; ide o to, že elektrické zariadenie nesmie rušiť, ani byť rušené. V rámci toho sú stanovené isté medze, ktoré sa nesmú prekročiť najmä v tom duchu, aby zariadenie neovplyvňovalo ostatné zariadenia vo svojom okolí. Celá moja vedecká práca je v podstate venovaná práve tejto problematike, z množstva meraní, ktoré som vo svojom živote videl, práve toto považujem za jedno z najkomplikovanejších. Treba dávať pozor na mnoho faktorov a celý reťazec je veľmi zložitý.
