Diferenciácia vysokého školstva je pre náš rozvoj nevyhnutná
Každá krajina, ktorú poznám, má vysoké školy rozdelené do určitých kategórií; ak dokážeme spraviť rôzne ligy vo futbale a hokeji, nechápem, prečo by sa to nedalo aj vo vysokom školstve, hovorí rektor STU Oliver Moravčík. Pánovi rektorovi zároveň blahoželáme k jeho nedávnym sedemdesiatym narodeninám. Rozhovor bol urobený koncom minulého roka.
Pán rektor, poďme rovno k 85. výročiu, ktoré tento rok naša univerzita oslavuje. Aký je váš pohľad na jej príbeh?
Je bezpochyby veľmi zaujímavý. Hneď na úvod spomeniem, že stále intenzívne hľadáme napojenie na slávnu banskú akadémiu v Banskej Štiavnici; treba priznať, že sa to lepšie podarilo dajme tomu maďarským kolegom, či už v Miškolci alebo v Šoproni. Dokonca aj časť univerzity v Leobene má svoje korene práve v Banskej Štiavnici. Čo sa však týka nás, mám dojem, že sme najprv zabudli, potom si spomenuli a potom boli Košice o krok ďalej (smiech). Časť baníctva zostala dodnes mimo bratislavskej STU, respektíve vtedajšej SVŠT. V dnešnej dobe je však potrebné byť realista; k akadémii v Banskej Štiavnici sa môžeme hlásiť viacerí, čo sa týka univerzít v strednej Európe.
Koľko ich vtedy bolo v čase založenia spomínanej akadémie?
Päť, ak sa bavíme o tých, ktoré sa hrdo hlásia k tomu, že boli prvé technické univerzity, a ani najlepší akademici nevedia posúdiť, čo bolo skôr. Ak hovoríme, že akadémia v Banskej Štiavnici bola založená v roku 1762, treba povedať aj to, že reálne začala v plnom pôsobení fungovať až v roku 1770.
Ako by ste definovali hlavnú tézu jej odkazu?
Na svoju dobu to bola neuveriteľne pokroková inštitúcia. Sú dokumenty potvrdzujúce, že aj francúzska Sorbonna si vzala základ na svoj štatút práve odtiaľ. Bola to v podstate štátna univerzita založená cisárovnou, čiže dohľad nad ňou mal rakúsko-uhorský cisársky dvor. Už tento samotný fakt viedol k tomu, že od samého začiatku sa nedalo pochybovať o kvalite či dostatku peňazí, v podstate to bolo garantované majestátom. Nechýbalo množstvo demokratických prvkov, ktoré ešte aj dnes môžeme len závidieť.
Aké napríklad?
Každá župa v Rakúsko-Uhorsku mala nárok na dve voľné miesta; ak v danej župe uznali, že niekto je skvelý študent - bohužiaľ, študentka ešte vtedy nie - a má predpoklady vyštudovať baníctvo či neskôr lesníctvo, tak tie dve študijné miesta boli bezplatné. Mali tam perfektné vybavenie, čo sa týka literatúry; mal som to šťastie pozrieť si časť ich vtedajšej knižnice, v súčasnosti sa nachádzajúcej na Univerzite v Miškolci. Majú to tam farebne označené podľa odborov, ročníkov a semestrov, keď študent prišiel, hneď dokázal identifikovať, čo je preňho v jeho semestri signifikantné a kde sa má pohybovať. A uvedomme si, že taký systém tam mali pred dvesto šesťdesiatimi rokmi. A naša technika nemá dodnes celistvú knižnicu, čo osobne považujem doslova za tragédiu. Keď som bol študentom, s obľubou som na učenie využíval nie študovňu, ale práve knižnicu. Atmosféra aj efektivita učenia sú v takomto prostredí niekde úplne inde.
Ak sa teraz skúsime pozrieť na dlhodobý vývoj našej univerzity, je mi jasné, že pri porovnaní minulosti so súčasnosťou bude mnohé lepšie, ale zrejme niečo i horšie. Čo by ste tu uviedli ako plusy a čo ako mínusy?
To je veľmi zložitá otázka; na hodnotenie histórie by sme predsa len potrebovali dlhší časový odstup. A tiež, ak chceme porovnávať súčasnú situáciu s nie úplne jasnými prednosťami, výhodami aj nevýhodami toho, čo sme na technike mali v minulosti, naozaj by to bolo komplikované. Napríklad študenti žili v minulých časoch dozaista družnejšie, nebol taký komfort bývania, veľa vecí si museli spraviť sami, takisto si museli nájsť a vymyslieť rôzne druhy zábavy. Viac športovali, aj povinne, čoho menšia miera je dnes rozhodne na škodu. Isté však je, že vtedy nebol problém obnovovať rady vysokoškolských pedagógov, pretože takéto miesto predstavovalo určitý štatút v spoločnosti.
Čo sa medzičasom zmenilo nie priaznivým smerom.
Bohužiaľ. Vieme, aký je problém získať a presvedčiť študenta na tretí stupeň štúdia, a to ešte nehovorím o tom, ako ho dlhodobo udržať; jednoducho ich preplatia z priemyslu či zahraničných firiem. Tieto veci sa v minulosti riešili podstatne jednoduchšie. Aby som však nehovoril len o negatívach, veľmi veľkým plusom je spoznávanie kultúr, výmenné pobyty v rámci Erasmu či iných programov. Posielame svojich ľudí, iní prichádzajú k nám, to všetko je dnes normálnym javom. Za obrovskú výhodu považujem, že sa na niektorých fakultách vo vyšších ročníkoch hovorí po anglicky. Dokonca si myslím, že dnešní študenti sú celkovo podstatne komunikatívnejší, a to nielen v odborných veciach.
Čiže otvorenosť svetu.
Áno, tá nám neuveriteľne prospela. Svedčí o tom aj fakt, že časť našich absolventov sa bez problémov uplatňuje v zahraničí bez toho, aby museli vzhľadom na pokrokovosť dnešnej doby aj výučby riešiť diametrálne kultúrne či iné rozdiely.
Ako vidíte najbližšiu budúcnosť?
Som veľmi vďačný za to, že sa nám podarilo upokojiť situáciu - vieme, o čom hovorím. Rozbúrené fronty sa medzičasom začali venovať tomu, čomu sa naozaj majú, politiku, ktorá sem prenikala, sa nám podarilo zastaviť, aby sme na ňu odrazu nenarážali v dennodennom živote. Počas budúceho roka chceme úspešne dokončiť projekt ACCORD, máme ďalšie príležitosti začať sa angažovať v získavaní ďalších projektov, či už v rámci Horizon Europe alebo výziev, ktoré očakávame v rámci nadchádzajúceho programového obdobia zo štrukturálnych fondov. Takisto chceme byť úspešní aj v národných agentúrach. Je toho veľa, v čom môžeme pôsobiť úspešne, ale hlavný bonus by mal spočívať v tom, aby sme sa odpútali od závislosti štátnych dotácií a pokúsili sa postupne navŕšiť väčší podiel vlastných príjmov. A to sa dá buď cez projekty, alebo kooperáciu s priemyselnými partnermi.
V tom sme ale dlhodobo dobrí...?
Viete, vzhľadom na naše zameranie nie je problém byť úspešnejší, ako dajme tomu inštitúcia humanitárneho smeru; ja to však skôr vnímam tak, že dlhodobo stagnujeme a potrebujeme tieto aktivity oživiť. V ostatných mesiacoch som absolvoval niekoľko zaujímavých stretnutí, ktoré končievali podpisom memoránd o spolupráci; ale nielen to, my už s nimi máme aj konkrétne spolupráce a projekty. Či už ide o Národnú diaľničnú spoločnosť, MIRRI, ministerstvá vnútra a obrany... a tu si veľmi cením fakt, že nejde len o oblasti, kde by sme boli a priori výhodní. Vieme dostať verejné obstarávania zo štátnych úrovní priamo, pretože sme verejnoprávna inštitúcia, a naším veľkým plusom je, že disponujeme spektrom expertov a odborníkov, ktorí sú schopní poskytovať a realizovať odborné či súdnoznalecké posudky. Aby som to zhrnul, začíname byť zaujímavým partnerom na jednej strane pre priemysel, ale na druhej aj pre oblasť štátnej správy.
Pomerne veľkým problémom posledných rokov bol počet prihlásených študentov. Ako sa vyvíja táto oblasť?
Už v mojom programovom vyhlásení som deklaroval záujem - verím, že náš spoločný - tieto počty stabilizovať a zvýšiť; v poslednom období sa nám podarilo získať aj viac zahraničných študentov, a to kvôli smutným udalostiam na Ukrajine. Podarilo sa teda zastaviť pokles, dokonca máme nárast. Aj keď treba dodať, že tu majú väčšiu výhodu univerzity z iných miest, ktoré sú bližšie k ukrajinskej hranici. Spomeniem však aj to, že sme boli prísne rigorózni pri výbere, trvali sme na všetkých dokumentoch, ktoré oprávňujú k štúdiu u nás.
A ako ich chceme motivovať, aby neskôr nezačali odchádzať do možno atraktívnejších krajín? Aby nás nevzali ako prestupnú stanicu?
To by som definoval obdobne, ako situáciu s našimi uchádzačmi o štúdium v zahraničí. Musíme v prvom rade na Slovensku zvýšiť možnosti profesionálneho uplatnenia, aby tu chceli zostať. Určite si však nemyslím, že všetci pôjdu preč; treba sa na to pozerať tak, že my sme investovali a tí, čo zostanú, sú náš benefit.
Argument uvedený v mojej otázke totiž v externom prostredí počúvam veľmi často...
...áno, ale tu si treba uvedomiť, že Ukrajinci sú nám veľmi blízki etnicky, kultúrne, nábožensky a do veľkej miery aj jazykovo. Okrem Čechov nám nie je nijaký iný národ takto blízky, mnohí u nás určite zakotvia aj natrvalo. Oženia sa, vydajú, veď pre porovnanie, návrat Slovákov z českých univerzít je minimálny. Ide skrátka o prostredie, ktoré poznáme. Aj v prípade Ukrajincov je to len otázka spoznania, jazyková bariéra nie je až taká strašná. Ukrajinec vám možno nebude rozumieť prvý týždeň, ale po dvoch mesiacoch bude. Jazyková príprava pre nich nemôže byť problém, ak majú naozajstný záujem naučiť sa po slovensky.
Poďme teraz inam; skúsme si pripomenúť princíp humboldtizmu, na ktorý ste dávali veľký dôraz, keď ste sa stali naším rektorom. O čo by sme sa kľúčovo mali v tomto duchu snažiť?
Začnem tým, že máme trocha hendikep v tom, že máme hojne zastúpené technické študijné odbory, ale v malej miere umelecké alebo také, ktoré sa vo svete celkovo považujú za vedecké. To nás síce od myšlienky humboldtizmu neodďaľuje, mali by sme presadzovať otvorené bádanie, skúmanie, poskytovanie výsledkov vedy čo najširšej verejnosti; o to sa snažíme, takto sa to praktizuje celkovo v Európskej únii. Podľa môjho názoru je dostatok toho, čo už robíme, ale treba povedať, že humboldtizmus sa zakladal aj na tom, že pracoval s dostatočnými finančnými prostriedkami, čo je segment, ktorý nášmu vysokému školstvu chýba. A nie som taký optimista, aby som očakával zmenu v blízkom období.
A logicky sa dostávame k otázke, čo by mohlo pomôcť, keď, ako sa hovorí, tudy cesta nevede.
Budem teraz radšej menej revolučný (smiech). V súčasnosti, vzhľadom na nedávne dianie, sa totiž často stretávam s názorom, že už len žiadne reformy, skúsme radšej niečo zastabilizovať a pozitívne rozbehnúť. Podľa mňa je pre rozvoj Slovenska v tejto oblasti potrebná diferenciácia vysokých škôl. Kľúčovou by na úvod bola analýza potrieb; paradoxom je napríklad, že tu máme dvadsať verejnoprávnych univerzít a keby sme sa pozreli do ich vnútra hlbšie, možno by sme všetky univerzitami ani nenazvali. Chýba nám celý segment vysokých odborných škôl, ktoré relatívne rýchlo pripravujú absolventov pre prax.
Aké odbory tu máte na mysli?
Do istej miery technické a inžinierske, avšak takisto sú vo svete známe kvalitné odborné vysoké školy pre verejnú a štátnu správu. Toto nám chýba, segment, ktorý vychová kvalitného absolventa pre prax bez ambície urobiť z neho vedca či geniálneho mysliteľa. Ale mali by sme vysoko erudovaného štátneho úradníka, inžiniera do súkromného podniku a podobne.
Aký by teda mal byť ďalší logický krok?
Každý, kto trocha ovláda manažment, vám potvrdí, že bez plánovania nič zmysluplné nevyprodukujete. Treba sa zodpovedne zamyslieť nad potrebami budúcnosti najbližších rokov, a následne prispôsobiť počet miest na vysokých školách. No a regrutovať takých ľudí, ktorí majú skutočný záujem aj následne pôsobiť na zodpovedajúcich pozíciách. Tieto miesta by mali byť pre študenta bezplatné a každý iný, kto chce daný odbor študovať, by si to zaplatil.
Ale ako by ste si realizáciu takého rozdelenia predstavovali?
V princípe by sa urobila súťaživá hra o miesta na vysokej škole. My ako spoločnosť dokážeme vzdelať, samozrejme, aj viac ľudí, ale bezplatné by to bolo iba pre tých, ktorých spoločnosť na dané miesta potrebuje. Ostatní by si nejakú zníženú taxu zaplatili.
