Prejsť na obsah

Maximilián Strémy: Nemám rád "nedá sa" (rozhovor)

Od aplikovaného výskumu k základnému je to "veľký skok" a vedec sa musí vedieť prispôsobiť, hovorí Maximilián Strémy, prodekan MTF STU V Trnave  a vedúci projektu SlovakION. V rozhovore spomína na svoje vedecké začiatky a vysvetľuje, v čom je problém pri financovaní výskumu na univerzitách a čo to obnáša vybudovať na Slovensku špičkové univerzitné výskumné pracovisko.

Čo Vás priviedlo k vášmu odboru?
Svet IT ma priťahoval od detstva, aj preto som si vybral odbor aplikovanej informatiky a automatizácie na VŠ. Vďaka viacerým zhodám a priateľom som mal možnosť programovať a vyvíjať softvérové riešenia pre rôzne spoločnosti už ako študent, čo boli pre mňa v tom čase neoceniteľné skúsenosti - možnosť učiť sa a rozvíjať na praktických veciach. Následne som sa po ukončení inžinierskeho štúdia rozhodol, aj vzhľadom na bočný príjem, zostať na škole a pokračovať v doktorandskom štúdiu v odbore automatizácia.

docent Max Strémy

Po nejakom čase sa vám podarilo s kolegami vyvinúť telemetrický systém na monitorovanie okolia jadrovej elektrárne. Môžete to bližšie popísať?
Bolo to prirodzeným pokračovaním toho, čo sme spolu s kolegami na Ústave aplikovanej informatiky a automatizácie robili. Vzišla požiadavka, sprostredkovaná cez vedenie na ústave na základe predchádzajúcich spoluprác a referencií, že elektrárne by potrebovali navrhnúť a vyvinúť automatizovaný telemetrický monitorovací systém okolia elektrárne šitý na mieru. Systém mal integrovať značné množstvo technológií, rozhraní a prvkov, pričom jeho jadro komunikovalo s periférnymi stanicami prostredníctvom rádiomodemov; muselo tiež spĺňať niekoľko ďalších veľmi špecifických podmienok vrátane vysokej spoľahlivosti, nepretržitého a automatizovaného behu systému. Súčasťou boli aj riešenia záložného riadiaceho systému, databázových aplikácií na staniciach a centre, 5s intervalu zberu údajov zo staníc, vizualizácie údajov získaných z jednotlivých staníc na geografickom podklade, monitoringu životného prostredia a tak ďalej.  To všetko dokumentuje, aké dôležité je spojenie vývoja a inovácií univerzít s praxou.

Priblížite nám, ako to potom v praxi vyzeralo?
Centrálna jednotka systému je umiestnená na velíne - LRKO (laboratórium radiačnej kontroly okolia) v Trnave. V okolí jadrovej elektrárne je v okruhu tridsiatich kilometrov umiestnených niekoľko staníc (v tom čase ich bolo 24), pre ktoré sme vyvinuli druhú časť aplikácie. Zo staníc sme zbierali požadované údaje (napríklad rádioktivitu iódu, aerosoly, znečistenie ovzdušia a podobne), prenášali ich na velín, spracovali ich, vyhodnocovali, zobrazovali na mape, notifikovali alarmy a niektoré z údajov posielali ďalej do Kontrolného a krízového centra Úradu jadrového dozoru. Systém, ktorý sme vtedy vyvinuli, ešte stále funguje na rôznych úrovniach, či už v Jaslovských Bohuniciach alebo v Mochovciach.

Ale o čo vlastne ide? O dozeranie na zdravie obyvateľov v okolí, či na správnosť prevádzky po technickej stránke?
Skôr ide o dozeranie na bezpečnú prevádzku elektrárne a monitoring životného prostredia v okolí.

Poďme k súčasnosti. Venujete sa vede, vyučovaniu aj zahraničným projektom. Ako sa vám to darí skĺbiť?
Ťažko (smiech). Tu je dôležitá najmä podpora, záujem a participácia ľudí a kolegov, bez toho by to nešlo. Nemenej aj predchádzajúce skúsenosti, získané na univerzite, na výmenných pobytoch či pri zahraničných realizáciách, pri výskume, vývoji a celkovo na projektoch s priemyslom. Tiež aj vo vlastnej firme; zo všetkého niečo zužitkujem pri rôznych príležitostiach.

Čo vás baví viac? Učiť, riešiť projekty alebo robiť vedu?
Tak učenie a práca s mladými ľuďmi je už viac-menej oddych a zábava (smiech). Nevravím, že to v prvých rokoch nebol stres, pravdaže bol. Najmä pri externistoch – predstavte si v tom čase povedzme 50-ročných ľudí, ktorým mal 23-ročný zajac vysvetľovať základy informatiky, databázových systémov či programovania a skúšať ich (vtedy počítač v domácnosti nebola ani zďaleka samozrejmosť). Veda je viac inovatívna, veľmi rýchlo sa vyvíja, posúva a treba jej venovať veľa času, kým sa dostanete k výsledku – aj preto je to v súčasnosti pre mňa trochu náročnejšie, lebo tie posledné roky sa už viac venujem riadeniu, administrácii, projektom a ťažko sa to skĺbuje z časového hľadiska so samotnou vedou.

stremy

Koľkými jazykmi sa dohovoríte? 
Samozrejme angličtinou, s nemčinou a ruštinou som na tom po rokoch nepoužívania viac-menej pasívne, ale dohovorím sa, respektíve určite rozumiem. Chvíľku som sa venoval aj francúzštine. Dnes sú už nevyhnutnosťou minimálne dva jazyky aspoň na hovorovej úrovni; otvárajú dvere k osobnejšiemu kontaktu. Úprimne, rád by som sa naučil aj viac, respektíve hlbšie. Internacionalizácia je dôležitá z pohľadu vývoja fakulty.

Keďže máte bohaté skúsenosti zo zahraničných vedeckých pracovísk, ako by ste hodnotili našu úroveň v komplexnejšom meradle? Je naša veda na úrovni zahraničnej?
Takto: vedu treba vedieť rozlišovať, v akých podmienkach pracuje a vyvíja sa; v tomto smere sa nedá porovnať zahraničná s našou. Čo sa týka podpory, Slovenská akadémia vied má úplne iný systém financovania, ako majú slovenské vysoké školy a vedci, ktorí na nich pôsobia. Napríklad dotačný systém prerozdelenia prostriedkov funguje na istej úrovni – viac ako polovicu financií dostáva škola podľa toho, koľko študentov odučí a v akých programoch. Zvyšok je za projekty, publikačnú, podnikateľskú činnosť a podobne. Výskumník má z výstupov svojej hlavnej činnosti veľmi obmedzené možnosti reálne sa zaplatiť z celkových dotačných prostriedkov prerozdeľovaných ministerstvom školstva. Tu by bola jednoznačne potrebná inovácia, ak naozaj chceme výskumné univerzity a na nich trvale udržateľné výskumné prostredie. Pokiaľ ide o náš ústav, pokiaľ viem, je ojedinelý, ak nie jediný vedeckovýskumný ústav na slovenskej vysokej škole. Okrem mňa a profesora Moravčíka (ktorý je zároveň aj prorektor STU), keďže spolugarantujeme študijný program na treťom stupni, tam nepôsobia žiadni pedagogickí pracovníci, len vedecko-výskumní. Snažíme sa rozvíjať pracovisko i vedu, ale nie je to ľahké práve vzhľadom na podmienky. A nemyslím iba finančné.

Aký to má teda reálny dopad?
Vezmite si napríklad mladého výskumníka, či už začínajúceho slovenského, alebo etablovaného, ktorý sa chce vrátiť zo zahraničia. My chceme v dobrom slova zmysle využiť jeho skúsenosti a znalosti a dať mu možnosť vybudovať si u nás vedecký tím. Ak si chce založiť rodinu, je nútený brať výrazne do úvahy aj výšku platu; rozmyslí si, či bude postdoktorandom, respektíve navrátilcom na univerzite, alebo pôjde do lepšie platenej súkromnej praxe.

Áno, to je častý argument. Čo presvedčilo vás?
Na začiatku som už mal svoje vlastné financie a dokázal som si zarábať či už prostredníctvom vlastnej firmy, alebo cez projekty. Zároveň som sa chcel rozvíjať ďalej v automatizácii na doktorandskom štúdiu. Práve možnosti rozvoja a učenia sa v oblasti riadiacich systémov bol veľmi pádny dôvod, prečo zostať na vysokej škole. O pár rokov neskôr ma úplne presvedčila ponuka od profesora Moravčíka v spolupráci s profesorom Tanuškom, že sa tu zakladá vedeckovýskumný ústav a či by som sa nechcel vrátiť, viesť ho a úplne sa sústrediť na školu.

Dávalo vám to v tom okamihu zmysel? 
Ekonomicky určite nie. Rozvoju vedy a výskumu na univerzitách sa však treba venovať a nestačí len rozprávať, ak chceme reálne niečo zmeniť k lepšiemu – nielen na vysokých školách, ale aj v spoločnosti, lebo tam by to malo celé smerovať. Povedal som si teda, dobre, vyskúšame to, dáva to iný zmysel ako finančný. A musím čestne povedať, že keď to teraz hodnotím, po viacerých komplikáciách a problémoch, ktoré súviseli s realizáciou a fungovaním takéhoto ústavu, či po množstve byrokracie, ktorou sa bolo potrebné prebiť, a niekedy aj po neprajnosti... neviem, či by som sa rozhodol rovnako.

Neprajnosť? Závideli vám?
Skôr by som to nazval pocitom ohrozenia. Pritom tento projekt nemá obmedzenia a limity, čo sa týka spolupráce, a má v konečnom dôsledku potiahnuť ústavy, fakultu či individuálnych učiteľov a vedcov (nech sú odkiaľkoľvek). Perspektívnych, etablovaných a šikovných výskumníkov a učiteľov, ktorí tu chcú ďalej pôsobiť a rozvíjať sa, máme dostatok na všetkých ústavoch fakulty. Úprimne, oni, spolu s perspektívou vývoja spoločnosti a univerzít, ak ich chceme naozaj výskumné (nielen na papieri), sú mojím hybným motorom a motiváciou aj pre budúce generácie.

A mení sa postupom času tento prístup?
Verím, že áno, ťažko sa však integruje do už zabehnutého systému. Nové veci sa neetablujú jednoducho; snažíme sa však dopracovať k tomu, aby sme presviedčali najmä výsledkami a tvrdou prácou. Spomeňme články v karentovaných časopisoch, vedecké publikácie, vedeckovýskumné a inovačné projekty, spolupráce na úrovni univerzity, národné, medzinárodné a podobne. Toto je naša cesta, ako presvedčiť, že to má zmysel, a zároveň nájsť aj komplementárne zdroje a financovanie, ktoré majú pomôcť najmä krátkodobo – z dlhodobého hľadiska sú nevyhnutné aj skôr spomínané systémové riešenia.

Poďme teraz k projektom, ktoré v poslednom období najviac rezonujú. Najmä SlovakION.
Áno, tam sme získali v rámci H2020 ako koordinátor v prvej fáze 500 000 eur na projekt, a tým sme sa kvalifikovali do druhej fázy, kde sa nám podarilo prebojovať medzi najúspešnejšie projekty v rámci EÚ a hearingu pred expertmi Európskej komisie. Žiaľ, na financovanie to nestačilo. Avšak na základe týchto výsledkov sme dokázali získať podporu Európskej komisie a našej vlády, konkrétne na desaťmiliónové financovanie fakulty a  SlovakIONu. Ale nepovažoval som to za niečo výnimočné - je to predsa naša úloha a práca získavať projekty na realizáciu vedy a výskumu. Raz sa podarí tomu, raz onomu, dôležité je to skúšať, stabilizovať a postupne otvoriť cestu ďalším, najmä mladým kolegom. My sa zapájame do viacerých zahraničných výziev rôznych agentúr.

Pozrime sa teraz bližšie na ESA...
Hlavným riešiteľom je Dr. Andrej Dobrotka a zaoberá sa vysokoenergetickými procesmi v okolí čiernych dier, kataklizmatických premenných, aktívnych galaktických jadier a podobne, ktoré sú zaujímavé pre astrofyzikov. Súčasťou je aj vzdelávanie a týždňové workshopy od európskych či priamo ESA expertov, kde sa na praktických veciach, súvisiacich so skúmanými objektmi, učíme metódy, akým spôsobom spracúvať či vyhodnocovať dáta a signály, ktoré dostávame zo satelitov (SWIFT, NEWTON, NUSTAR...) tak, aby boli použiteľné pre Európsku vesmírnu agentúru, respektíve astrofyzikov na ich interpretácie. Tento projekt a výstupy s Andrejom sú aj pekným príkladom interdisciplinárneho výskumu a prepojenia vednej oblasti aplikovanej informatiky, automatizácie a telekomunikácie s astrofyzikou.

Max Strémy pri urýchľovači

A na čo presne je to smerované?
Je to príprava na budúce misie, ktoré budú realizované cez ESA. V našom prípade to súvisí najmä s misiou a satelitom Athena.

Celý tento výskum znie veľmi zaujímavo, ale vzhľadom na vašu doterajšiu prax predsa len dosť teoreticky... nebola to pre vás priveľká zmena?
Takto. Ja som si zažil oba svety. Ten, z ktorého „pochádzam“, sú aplikované vedy, kde bol vždy výsledkom funkčný systém, aplikácia, softvér, prípadne realizovaný patent. Teraz som tým, že som súčasťou ústavu zameraného na materiálové vedy a interdisciplinárny výskum, prakticky prešiel k základnému výskumu. Áno, bol to pre mňa dosť veľký skok, chvíľku mi trvalo adaptovať sa na trochu iné fungovanie. Najmä z pohľadu rozdielnych princípov sme viedli (a vlastne aj stále vedieme) dlhé diskusie – avšak pri vínku a s úsmevom. Je to veľmi zaujímavé, som za túto skúsenosť veľmi vďačný. Človek sa učí po celý život a aj ja som sa veľa od svojich kolegov či študentov naučil.

Myslí podobný výskum napríklad aj na to, že naša planéta raz bude neobývateľná?
To je ťažko povedať, či k takejto situácii niekedy dôjde, závisí to od mnohých faktorov. Keď sme však pri tom, pravdou je, že raz Zem prestane existovať už len preto, že Slnko je tiež hviezda, ktorá sa rozpína a konečný výsledok môže byť podobný, ako pri objektoch, ktoré teraz sleduje Andrej Dobrotka.

A myslíte, že tu ako ľudia ešte budeme, keď Slnko zostarne a bude sa rozpínať natoľko, že Zem zhltne a spáli?
Hlavne máme akútnejšie problémy. Konkrétne environmentálnu udržateľnosť a hrozby, ktoré sme si bohužiaľ spôsobili sami našou evolúciou a priemyselnými revolúciami – napríklad klimatické zmeny a zvyšujúce sa CO2, súvisiaca veľká energetická závislosť na fosílnych palivách a podobne. Zatiaľ nemáme potrebné technológie, ktoré by nás z toho vedeli dostať – napríklad na spracovanie CO2. Niekoľkokrát odznelo na rôznych európskych grémiách prostredníctvom expertov v tejto oblasti vrátane mojich kolegov z nášho Ústavu integrovanej bezpečnosti (Dr. Wachter, Dr. Pastierová, prof. Soldán), že rok 2030 môže byť prelomový.

V akom duchu?
Dovtedy máme možnosť zvrátiť doteraz známymi technológiami niektoré z najakútnejších environmentálnych hrozieb, potom to už nebude možné. Rovnako treba dodať, že nezvratnosť môžeme vnímať vo svetle súčasných technológií, ktoré máme k dispozícii. Avšak aj tie sa vyvíjajú. Už teraz vedci a výskumníci pracujú na inováciách, ktoré budú mať za cieľ ten proces obrátiť – napríklad efektívne spracovať už spomínané CO2. Nie je to moja oblasť, ale máme šikovných kolegov, s ktorými na túto tému pri projektoch alebo vystúpeniach na medzinárodných grémiách diskutujeme. Napríklad na konferencii OBSE v spolupráci s Ministerstvom zahraničných vecí SR sme vystúpili s prezentáciou pre 57 najvyšších zástupcov členských krajín vo Viedni.

Ešte by som sa chcela pristaviť pri dávnejšej veci – podarilo sa vám so študentmi zrealizovať prvý prototyp elektrického vozíka pre hendikepovaných riadený pomocou EEG. Ako sa mu darí, ako funguje?
Medzičasom sa zo študentov stali inžinieri a takmer všetci sa úspešne uplatnili v praxi – dvaja z nich zostali na doktorandskom štúdiu. Prototyp bol predstavený zhruba pred dvoma rokmi, pričom šlo o projekt najmä pre študentov. Princíp je podobný, ako na vyšetrení EEG; to mapuje a spracúva elektrické potenciály a aktivitu mozgu. Napríklad keď rátate v duchu príklady, zapájate inú časť mozgu, ako keď rozprávate a dostávate v jednotlivých meraných častiach iný elektrický potenciál na základe vzruchov neurónov.

Ktorý potom meriate?
Presne tak. A tým, že ho dokážete zmerať a mapovať prostredníctvom množstva elektród umiestnených na hlave, viete určitými postupmi identifikovať vzory, ktoré sa opakujú, a aktivovať napríklad pohyb vozíka dopredu.

Keby ste si mali znova vybrať povolanie, zmenili by ste niečo?
Nie. Som spokojný. To, že som sa dostal do sveta urýchľovačov, iónov a vedy, čo bolo pre mňa tak trocha sci-fi a doposiaľ som o tých veciach iba počul a čítal, je skvelý bonus. Navyše môžem pomôcť tvoriť a meniť veci k lepšiemu. Nemám rád „nejde to“.  Veľa vecí ide aj v našich slovenských podmienkach a je len na nás nájsť cestu a pohnúť vecami. Dôležitý je človek a jeho vôľa – zdvihnúť sa toľkokrát, koľkokrát človek padne a ísť za tým, čo si predsavzal. A v tomto smere musím povedať, že si veľmi cením dôveru kolegov a vedení – či už vedenia fakultného, alebo univerzitného. Vďaka nim všetkým môžeme robiť takéto veci, ktoré verím, že pohnú fakultu a celú univerzitu dopredu.

 

Rozhovor viedla Katarína Macková, pôvodne vyšiel v časopise Spektrum 04/2019. 
Foto: Jana Boškovská, archív respondenta