Zvárať sochu a koľajnice je z pohľadu fyzickej námahy rovnaké
Keď vytvoríte dielo, máte naň dosah len počas svojho života. Potom má už nezávislú existenciu, ako keď vypravíte dieťa do sveta. Už sa o seba musí postarať samo, hovorí docent a vedúci Ústavu výtvarnej tvorby a multimédií na FAD STU Milan Lukáč. Je čerstvým laureátom ocenenia Krištáľové krídlo za rok 2022 v kategórii Výtvarné umenie.
Pán docent, začnime rovno tým Krištáľovým krídlom. Šlo o súbor konkrétnych diel, alebo o súvislú tvorbu?
Ide o cenu, ktorá reflektuje počin za ostatný rok; v mojom prípade išlo o kombinované ocenenie. Prvá časť je za súbor bronzových plastík "Sedem hlavných hriechov" , ktoré boli vystavené na jar minulého roka v Galérii Slovenského rozhlasu. Galériu pod pyramídou vedie doktor Ivan Jančár, v ktorého koncepcii bola aj táto výstava; spomeniem, že je aj bývalým dlhoročným riaditeľom Galérie mesta Bratislavy. Cyklus bronzových plastík som koncipoval v transkripcii, symboloch zvierat; odlial som do bronzu krompáče, kľučky a rôzne segmenty a z nich som potom vytvoril vtákov, ktoré symbolizujú jednotlivé hriechy. Druhá časť nominácie bola za bibliofíliu "Sonety a kvetov svety".
Tá vznikla v spolupráci s básnikom Ľubomírom Feldekom, však? Ako dlho ste ju plánovali?
Asi päťdesiatpäť rokov (smiech). Ale reálne. Poznám Ľuba Feldeka od detstva, a teda sledoval, ako ma vždy bavilo modelovať a kresliť. Na rodinných stretnutiach sme si opakovane sľubovali, že raz niečo spolu vymyslíme a urobíme. Celé roky sme sa však k tomu nedostali, okrem toho väčšinu Feldekovej tvorby ilustrovali jeho dlhoroční priatelia Albín Brunovský a Miroslav Cipár. Začiatkom minulého roka sme si už konečne konkrétne povedali, že vytvoríme projekt, pri ktorom sa nebudeme viazať na vydavateľstvá a urobíme si jednoducho radosť. A presne tak sme to zrealizovali. V duchu príslovia "tres facit collegium" (traja tvoria spolok, pozn. red.) sme prizvali k spolupráci ďalšieho dobrého priateľa - tlačiara, vydavateľa a galeristu Martina Štěpánka a vytvorili sme spoločne autorskú bibliofíliu v náklade iba dvadsať kusov.
Z edície Sedem hlavných hriechov.
V akom duchu vznikla?
Celá bibliofília je poňatá ako autorská sútlač šiestich textov a šiestich ilustrácií-grafík technikou autorsky kolorovaných leptov. V technike leptu som robil moje ilustrácie, rovnako, ako aj texty sonetov. Urobili sme sútlač dvoch platní, jedna medená je moja ilustrácia a druhá Feldekov sonet, ktorý som ručne v zrkadlovom obraze na platňu prepísal. Aj text, aj grafika je teda urobená autorsky. Potom som každý list - sútlač ručne koloroval a na záver Ľubo podpísal grafiku so svojím textom a ja na tom istom liste tú s mojou ilustráciou.
Ako by ste opísali proces tých ilustrácií? Dá sa to vnímať ako, dajme tomu, prevedenie v inom type reči?
Nedefinoval by som to celkom tak, skôr by som to videl ako návrat o isté obdobie, do iného času. V dnešnej rýchlej, digitálnej dobe sa môže zdať náš postup priveľmi pomalý. Ale šlo vyslovene o potešenie, limitovanú sériu. Jednoducho sme dopriali čas na vnímanie textu a obrazu, a hlavne sme si urobili radosť.
Z edície Sedem hlavných hriechov.
Koľko to trvalo?
Asi pol roka. Mojou podmienkou bolo, že vybrané sonety nesmú byť veľmi dlhé, aby nebolo toho prepisovania príliš veľa - môže sa stať, že urobíte v písaní textu v zrkadlovom obraze chybu. Tam bolo treba dávať veľký pozor. Napokon som našťastie našiel iba jednu a nebol problém ju skorigovať. Dôležité bolo nájsť si čas, aby som pracoval sústredene, akoby na jeden dych... aby bol celý súbor jednotný v celom svojom súznení textov spolu s ilustráciami. Keď boli medené grafické platne dokončené, bolo ich treba vyleptať, a potom nastúpil do práce tlačiar Martin Štěpánek. Až nakoniec som dokončoval grafické listy kolorovaním.
Ste sochár, maliar a vysokoškolský pedagóg. Ako sa vám darí skĺbiť umeleckú činnosť s pedagogickou?
Genéza je naozaj dávna, už vo štvrtom ročníku na základnej škole sme dostali formulár, kde sme mali vyplniť, čím by sme chceli byť. Uviedol som si dosť renesančnú predstavu - maliar, sochár, architekt, vynálezca, konštruktér a grafik. Postupom času sa to zúžilo na sochárstvo, ktoré som vyštudoval na VŠVU v Bratislave a École Nationale Supérieure des Beaux Arts v Paríži. K tomu detskému snu sa však stále vraciam, lebo v rámci socháriny sa cez kresbu dostávam ku grafike, a zároveň som stále aj učiteľom na Fakulte architektúry a dizajnu. Mám aj isté presahy do maľby, avšak tie robím veľmi opatrne, mám rešpekt pred farbou. Ako sochár s ňou pracujem veľmi úsporne.
Pokračovanie rozhovoru na webe časopisu Spektrum STU.
Text: Katarína Macková
Foto: Róbert Kuchmen (Sedem hlavných hriechov), Marek Štěpánek (portrét a monotypy)